Legínd (Legénd)
Legínd v roku 1702 osídlili zemepáni Radvánsky a Záborský. Súpis z roku 1720 prezrádza, že tu zapísali 3 maďarské a 15 slovenských rodín. Roku 1880 mal 287 Slovákov z 673 obyvateľov (42,3 %). Na začiatku sťahovania Slovákov sa z obce do Kysáča v Báčke vysťahovala rodina Ponická a Tomášiková. V rokoch 1757 - 1770 tu účinkoval farár Ján Sexti (Sektius), ktorý potom odišiel do Príbeliec. Začínal ako vychovávateľ u Gabriela Próňaya v Jači. Pochádzal z rozvetvenej kňazskej rodiny, keď jeho predkovia boli farármi v severnom Novohrade a Gemeri. Ďalšie cirkevné dokumenty uvádzajú, že v roku 1702 tu bol farárom Michal Sartorides, ktorý tu roku 1734 zomrel. Roku 1750 tu pôsobil ako farár rodák z Bíne (Bénye) Žigmund Paulíny-Tóth ( jeho vnukom bol Viliam Paulíny-Tóth). Žigmund bol autorom príležitostných veršov a duchovných piesní, ktoré uverejňoval v Tablicovej Poézii (1812). Tlačou vydal Slabikář. V roku 1877 učiteľom bol Ľudovít Husák a farárom Ľudovít Lanštiak. Pred prevratom v rokoch 1913-19 tu pôsobil farár a profesor gymnázia v Lučenci Ján Bienik. Počas pôsobenia v Legínde pre slovenské presvedčenie bol prenasledovaný a niekoľko mesiacov aj väznený. V roku 1919 sa tajne vrátil na Slovensko. Tlačou vydal „Dejiny cirkvi ev.a.v. v Legénde“.
V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 23 obyvateľov.