|
http://www.vanyarc.hu
Veňarec leží v južnej časti Novohradskej župy, na južnej okraji pohoria Čerhát, v blízkosti hranice Peštianskej župy. V pekne sa rozvíjajúcej národnostnej obci býva 1 500 obyvateľov, miešane Slováci a Maďari. Korene spolužitia siahajú do 250 ročnej minulosti.
Po tureckej okupácie, začiatkom 18. storočia znovu založili obec slovenskí kolonisti, prichádzajúci z horných novohradských obcí a zo Zvolenskej stolice. Potomkovia prvých kolonistov prichádzajúcich z Badina, Brusnika, Tosovca, Lehoty, Cerova vo svojich priezviskách dodnes nosia názov rodiska svojich predkov.
Veňarec v 19. storočí zásluhou Desewffyovcov a Beniczkovcov sa dostal do župnej politiky, potom Hermína Benická-Verešová v polovici storočia učinila kaštieľ známy v celej krajine. V prvej polovici 19. storočia bola postavená kúria rodiny Beniczkovcov, ktorá sa neskôr stala bydliskom Hermíny Verešovej. Manžel Hermíny Beniczkej bol hlavným notárom Novohradskej stolice, neskoršie ho zvolili za podžupana, a stal sa aj poslancom Národného zhromaždenia. Ona sama ako reformátorka výchovy žien v roku 1868 založila Celoštátnu spoločnosť výchovy žien, ktorej zároveň bola aj prvou predsedníčkou.
Vo veňareckom kaštieli boli časté literárne (Imre Madách viackrát bol tu hosťom), politické a spoločenské diskusie, a do histórie sa zaradil ako dielňa národnej výchovy žien. Vďační potomkovia v roku 1902 vo veňareckom kostole odhalilo pamätnú tabuľu Hermíny Verešovej.
Väčšina obyvateľov Veňarca je evanjelická, ale bývajú tu aj katolíci a baptisti. Všetky tri cirkvi majú samostatný kostol, kaplnku, respektíve modlitebňu.
Veňarec je obec slovenskej národnosti. V škole od roku 1954 prebieha výuka slovenského jazyka. Na poli pestovanie tradícií pôsobí Folklórny súbor Rozmarín, založený v novembri roku 1973 niekoľkými oduševnenými ženami a mužmi. Skupina, činná pomaly 25 rokov zastupovala svoje rodisko, a niekedy aj Slovákov v Maďarsku na početných domácich a zahraničných festivaloch. Členovia súboru považujú za svoju povinnosť oživenie a odovzdanie miestnych slovenských tradícií. Aj v škole je zabezpečený dorast, aj tu vznikla malá folklórna skupinka pod názvom „Guzsalyas”.
V roku 1994 vznikla vo Veňarci Slovenská menšinová samospráva, ktorá pracuje spolu s obecnou samosprávou na tom, aby Veňarec zapojili do cudzineckého ruchu Novohradskej župy.
Obecná samospráva vytvorila družobný kontakt s dedinou Hrušov na Slovensku, základná škola zasa vytvorila osožnú spoluprácu so základnou školou v Dobrej Nive.
Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy je: 2699 Veňarec, ul. Verešovej č. 54.
Ľudový pamätný dom
Tájház - Alkotóház
2688 Vanyarc, Tabán u. 9.
Slovenská menšinová samospráva
Elena Feriková, 32/484-215
Judita Lásková, 32/484-183
Podľa ohlásenia
VI. Haluškový festival vo Veňarci - Bez soli, ale s cibuľou
http://www.tereny.hu
Obec Terany sa nachádza v Novohradskej župe, na 20 kilometrov od Balašských Ďarmôt. Počet jej obyvateľov sotva prevyšuje 500 osôb. Obyvateľstvo z polovice je pôvodom evanjelik, Slovák, spolovice zasa katolíckeho vyznania. Slováci sa sem nasťahovali v 15. a 16. storočí z okolia Gemera.
V Teranoch v osemdesiatych rokoch 19.storočia svoju kňazskú dráhu začínal rodák zo severonovohradského Polichna Pavel Slančík. Už od mladosti bol literárne činný. V pozostalosti jeho sestry, spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy sa zachoval zošit s titulom Práce Pavla Slančík 1883. Okrem básní sú v ňom aj dve veselohry: Zlý začiatok, dobrý koniec a Dnes žiak, zajtra vojak. Až do jeho svadby roku 1887 jeho sestra Božena mu do Terian chodila viesť domácnosť. Evanjelický farár Pavel Slančík svoje povolanie až do svojej smrti vykonával v cirkevných zboroch na terajšom území Maďarska. Jedna jeho vnučka Ilona Szentpálová žije v Segedíne.
Dedina má materskú školu, základnú školu, knižnicu a osvetové stredisko. Knižnicu spravuje Slovenská menšinová samospráva. V obci pôsobí aj Detská a mládežnícka skupina slovenskej národnosti, ktorá v Národnostný deň, ktorý má tradíciu od roku 1976 pravidelne vystupuje so slovenskými ľudovými piesňami a slovenskými tancami. V obci funguje aj Slovenský klub, ktorý má 50 členov. Cieľom klubu je zachovať a odovzdať tradície, zvyky predkov. V materskej a základnej škole prebieha aj vyučovanie slovenského jazyka.
Obec Terany so zvláštnym spôsobom má tri samosprávy: Obecnú samosprávu, Detskú samosprávu a Slovenskú menšinovú samosprávu. Slovenská samospráva v lete roku 1996 si odkúpila jeden dom, kde by chceli založiť Obecný dom so stálou výstavou, ktorý by mala predstavovať slovenské národopisné predmety a kroje. Spoločným cieľom spomenutých samospráv je, aby zachovali, pestovali a odovzdali jazyk a kultúru Slovákov.
Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy je: 2696 Terany, ul. J. Aranya, č. 46, Tel.: 06-35-348-122.
Dedinský dom
Faluház, Nemzetiségi Tájház
Obecná samospráva
35/548 000
Podľa ohlásenia
http://wikimapia.org/12162829/hu/M%C3%A1traalm%C3%A1s
Suhahuta je dedinka na severnej časti Matry, nachádzajúca sa na 6 km na sever od vrchu Galyatető. Pozostáva z dvoch častí, zo Suhy a z Mátralmášu, v ktorých žijú Maďari a Slováci. Vznik a vývoj dvoch častí osady prešli odlišnými cestami, veď kým Suha prešla typickým vývojom poľnohospodárskych dedín tohto regiónu, zatiaľ Mátralmáš v dôsledku nasťahovania sa zahraničných (nemeckých, poľských, slovenských) remeselníkov žil životom charakteristickým pre hutianské dediny.
Mátraalmáš (starším názvom Suhahuta) je kolonistická dedina, bola priemyselnou kolóniou. Tu žijúci ľudia sa zaoberali pálením dreveného uhlia a s výrobou popolovej masti, potrebnej k výrobe skla. Remeselníci - kolonisti prichádzali koncom rokov 1700. Sklárska huta bola postavená v roku 1777. Bolo charakteristické, že vývoj osady určoval a sprevádzal vždy vzťah k lesu. Výroba skla zanikla v roku 1830, vystriedalo ju pálenie tehiel a na koniec storočia sa stal charakteristickým odvetvím rúbanie dreva a výroba drevených nástrojov. Zmena spôsobu života však nezrušila uzavretosť dediny. Počet obyvateľov osady do roku 1940 dosiahol 448 osôb, ktorý počet v dôsledku presídlenia v rokoch 1946-47 drasticky klesol. V rokoch 1950-tych vzťah dvoch obcí sa stal užším, ich verejná správa sa dostala do spoločného národného výboru. V tejto časti osady v roku 1994 vznikla slovenská menšinová samospráva.
Už roky pôsobí úspešne Folklórna spoločnosť Mátraalmás, ktorá pravidelne vystupuje na národnostných stretnutiach.
http://www.szugy.hu
Sudice sa nachádzajú na 12 kilometrovú vzdialenosť od Balašských Ďarmôt. Do roku 1411 zemepánom obce bola rodina Szugyiovcov, neskôr ju daroval kráľ Žigmund Lászlóovi Garaymu. Osadu zničili najprv vojská Gábora Bethlena, neskôr turecké hordy. Po zániku nebezpečenstva sa obyvateľstvo vrátilo naspäť do pôvodnej obci, ktorú dodnes nazývajú Starou dedinou. Od polovice 18. storočia do roku 1790 v tejto osade zasadalo Stoličné zhromaždenie a tu pôsobila i súdna stolica.
Dodnes sa zachovali v pôvodnom stave dve strážne budovy bývalého Župného domu, v ktorých sa nachádza Obecný úrad a kultúrne stredisko dnešných Sudíc. Zachovali sa i základné múry a pivnice bývalého Župného domu. Písomné dokumenty o dedine sa nachádzajú na evanjelickom cirkevnom úrade obce, ktoré sa písali po slovensky až do roku 1938.
Osada zostala dvojjazyčná i po roku 1945. Blízkosť mesta Balašských Ďarmôt dopomohla, aby počet obyvateľov vzrástol, aby a dedina hospodársky vzmáhala. Ku koncu 60. rokov sa obec stala ústrednou obcou okolia. V tom čase sa tu vystavila budova spoločnej miestnej rady, spoločného poľnohospodárskeho družstva ako i ústredné budovy a kancelárie štátneho majetku.
Nepretržitý vzrast obyvateľstva si vyžadoval, aby sa vybudovali inštitúcie poskytujúce základné služby pre tu žijúcich. V týchto rokoch sa tu postavila materská škola s kapacitou na 70 osôb, osem triedna budova obvodnej základnej školy, lekárska ordinácia, zubárstvo, kultúrny dom a knižnica.
Od 80. rokov po dnešok sa vybudovala takmer úplná infraštruktúra osady. S aktívnou účasťou obyvateľov, ako i vďaka úspešným súbehom, ktorými miestna samospráva získala patričné financie sa vybudovali komunálne siete (vodovod, sieť plynovodu, čistiaci systém, úplne telefónna sieť a systém miestnej káblovej televízie).
Vďaka inžinierskej siete sa stala obec obľubou pre mladých okolitých dedín, lebo čoraz viacerí si ju vyberajú za bydlisko. V kultúrnom živote dediny, v pestovaní slovenského jazyka a slovenských tradícií zohráva dôležitú úlohu Spevácky zbor založený v roku 1992. V Obvodnej základnej škole sa slovenský jazyk vyučuje v rámci vyučovacích hodín.
V Sudiciach od roku 1995 pôsobí slovenská a rómska menšinová samospráva. Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy: 2600 Szügy, Rákóczi u. 99 - 101. Tel: 35/344-342.
X X X
Pekne upravená a vybudovaná obec s udržiavaným kaštieľom, kde v minulosti prebiehali župné zhromaždenia, pôsobí príjemným dojmom a svedčí o pracovitosti a kultúre jej obyvateľov. Obecné múzeum prezentuje hmotnú a duchovnú kultúru miestnych Slovákov. V súpisoch z rokov 1715 a 1720 sa uvádzajú ešte samostatne ako dve osady Dolné a Horné Sudice. V roku 1715 v nich bývala jedna maďarská a 21 slovenských rodín. V roku 1720 v Dolných Sudiciach sa uvádzajú štyri maďarské a 9 slovenských domácností, ale Horné Sudice sa uvádzajú ako kuriálna obec bez bližších údajov. Prví osídlenci sem prišli zo severu stolice: Brusníka, Červenian, Dolného Tisovníka, Nedelišťa a Senného a z Hontu: Plachtiniec, Príbeliec, Drieňova, Litavy, Dvorník. Niektorí, čo tu neboli spokojní, čoskoro tajne putovali na Dolnú zem a ich priezviská sú tam Sudický. V roku 1880 mali Sudice 776 obyvateľov a z nich bolo 425 Slovákov (54,8 %). Na župnej kongregácii 23.9.1771 bol v Sudiciach schvaľovaný urbár novohradských obcí, ktorý upravil poddanské pomery, ku ktorým došlo za vlády Márie Terézie. Jeho cieľom bolo obmedziť prechmaty zemepánov, zjednotiť povinnosti poddaných a určiť ich hornú hranicu.
V obci pôsobili významní predstavitelia evanjelickej cirkvi. V roku 1762 tu bol farárom, neskôr superintendentom Banského dištriktu Michal Sinovic. Roku 1785 kandidoval na post superintendenta miestny farár Ján Klementis. Učiteľom bol vynikajúci pedagóg Samuel Jakobei, u ktorého sa učil budúci farár Ondrej Plachý. V roku 1815 v miestnom kostole zvolili za superintendenta Adama Lovicha. V rokoch 1877-78 bol farárom Viktor Vladár, učiteľom Jozef Kucelník a dozorcom Ladislav Henzély.
V roku 2001 sa k slovenskej národnosti v Sudiciach z 1506 obyvateľov prihlásilo 63.
V malom počte sa Slováci osadili aj v Mohore. Svedčí o tom aj menšia evanjelická komunita. V zápisnici z novohradského seniorátu sa tam v roku 1877 spomína evanjelický učiteľ Ján Rajs.
Dedinské múzeum
2699 Szügy, Rákóczi út 70.
Slovenská menšinová samospráva
Katarína Plevová, 35/344 -160,
Tünde Pribelinová Zólyomiová, 35/344 335
Podľa ohlásenia
http://www.nogradsap.hu
Šápov sa nachádza v južnom kúte Novohradskej župy, v susedstve peštianskej župy vklinený medzi výstupy pohoria Čerhát. Počet obyvateľstva má 978 osôb, väčšinou slovenskej národnosti. Koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov skoro celá dedina rozprávala po slovensky, v súčasnosti už tento jazyk používajú len najstarší obyvatelia obce. V škole, v rámcoch ktorej pôsobí národnostný divadelný krúžok a tanečný súbor, slovenčinu učia ako materinský jazyk. Najstarší ešte nosia tradičný kroj so širokými sukňami.
Dedinou pretekajú tri potoky: Perešský, Legíndsky a Forrásocký. Obec je umiestnená medzi dvomi kopcami, takže možno ju zbadať len vtedy, keď sme už došli do dediny. Na výlety, exkurzie poskytuje ideálne miesto, chotár dediny spestrujú prekrásne údolia, vyvýšené kopce.
V celej krajine je známa pamätihodnosť Šápova, neskorogotický kostol postavený začiatkom 14. storočia, ktorý je obklopený kamenným múrom, v ktorom sú umiestnené obrazy štácií. Ďalšie umelecké pamiatky sú dve zvonce a pozostatky vodného mlyna.
Súčasné pôvodné obyvateľstvo sa vytvorilo po vyhnaní Turkov. Súpisy v roku 1715 spomínajú v Dolnom Šápove štyri maďarské, v Hornom Šápove päť slovenských rodín. Podľa údajov z roku 1835 v oboch obciach - z nich vznikne v roku 1928 Šápov - žijú len Slováci, teda aj maďarské rodiny sa poslovenčili. Je vhodné spomenúť aj to, že v rokoch 1946-48 počas výmeny obyvateľstva 11 rodín sa presťahovalo na Slovensko, do dediny sa nasťahovalo z Nagybörzsönyu štyri švábskych a zo Slovenska jedna maďarská rodina.
Slovenské tradície do roku 1960 zostali takmer nezmenené. Po tomto roku však tvár dediny sa rýchlo menila. Proces týchto zmien sa začal s opustením kroja. V súčasnosti sa zachovali len sčasti a len svadobné zvyky.
Do roku 1989 v dedine pôsobil po celej krajine známy folklórny súbor.
Adresa Obecného úradu: 2685 Šápov, ul. Hunyadi 71. Tel.: 06-35-380-931.
http://www.samsonhaza.hu
Podľa najnovších údajov do tejto dedinky v Novohradskej župe prišli prvé slovenskí kolonisti v roku 1674. Tým patrí medzi v 17. storočí znovuzaložené obce. Jej obyvateľstvo sa neusadilo, preto v roku 1708 bolo treba znovu zaľudniť dedinu, totiž predchádzajúci obyvatelia utiekli. Zo súpisu Novohradskej župy z roku 1720 sa dá dokázať, že 7 poddaných sa sem presídlili zo severnej časti župy, ale aj časť priezvisk dokazuje, že aj väčšina obyvateľstva pochádza odtiaľ, menšia časť z Hontu a Zvolena. Šámšon bola vždy malá obec, v roku 1784 mala 500, v roku 1828 676 obyvateľov. Tento počet do rokov 1950-tych sa podstatne nezmenil, ale do roku 1972 počet obyvateľov klesol na 408. Obyvatelia sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, do menej úrodnej pôdy v 19. storočí zasadili hrozno. Po oslobodení z poddanstva si odkúpili zemepánske polia, a tí, ktorí si svoje pozemky stratili, našli si prácu v okolitých baniach a závodoch mesta Salgótarján. V posledných 30 - 40 rokoch mladí postupne sa odťahovali do miest, kde si našli prácu (Salgótarján, Pástzó, Nagybátony).
Podľa dokumentov evanjelická náboženská obec bola založená v roku 1678, väčšina obyvateľstva je dodnes evanjelikom. Prvý svoj kostol postavili z dreva v roku 1731. Šámšon do výmeny obyvateľstva bol obcou slovenského rázu (na presídlenie sa prihlásil 181). Podľa sčítania ľudu v roku 1990 spomedzi 354 obyvateľov 67 uviedlo slovenský materinský jazyk, a 81 osôb uviedlo slovenskú národnosť. Okrem toho po slovensky vedelo 139 osôb. Napriek poklesu počtu obyvateľov v obci funguje základná škola nižšieho stupňa, kde sa vyučuje aj slovenčina.
Početná folklórna skupina obce je známa nielen v Novohradskej župe, ale aj v kruhu domácich Slovákov a aj na Slovensku. S veľkou láskou skúmajú, pestujú a prakticky uvádzajú slovenské ľudové piesne, tance, zvyky svojej dediny.
V obci pôsobí aj Slovenská menšinová samospráva.
Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy je: 3072 Šámšonház.
Slovenská kuchyňa
Szlovák Konyhamúzeum
3074 Sámsonháza, Rákóczi út 42.
+36 20 620 3603
Herkó Mária
Podľa ohlásenia
http://www.salgotarjan.hu
Regionálny slovenský deň s odovzdaním vyznamenaní
Slovensko-maďarské hospodárske fórum
http://www.retsag.hu
Rétságot 1393-ban a Losonczy család birtokában találjuk, neve ekkor Réthi Saagh. A településnek már a török hódoltság korában is volt temploma, erről Dwornikovich püspök jelentésében azt olvashatjuk: állapota rossz, de kijavítható; a prédikátor kálvinista, a Vattay földesúr házában lakik. A török hódoltság a 16. század közepén következett be 1562-63-ban Mehemed Daud hűbérbirtoka volt a település, majd 1566-67-ben Husszein budai basa livájából való török kapta meg. 1579-ben 20 adóköteles házat írtak össze. 1583-1584-ben birtokosa Boszna Hasszán, ekkor azonban elnéptelenedett, és még 1633-1634-ben is csak 3 adóköteles házat írtak össze. 1656-ban Lónyay Gábor volt itt birtokos. 1715-ben két magyar, három szlovák, 1720-ban öt magyar lakást említenek. Temploma és iskolája 1726-ban épült. 1770-ben Sréter Pál és családja birtokolta. 1910-ben özvegy gróf Benyovszky Béláné, Rosenbach Sándornak és Herzfeld Frigyes tulajdona volt. A településhez tartozó Pusztaszántót 1299-ben említik először. 1460-ban önálló községek sorában szerepel, mely azonban a török idő alatt elpusztul. Lakóinak száma 1828-ban 167, 1871-ben 217 fő. Kastélya a 19. század első felében épült, stílusa klasszicista.
V Rétšágu sa stretli detské a mládežnícke folklórne skupiny
http://www.puspok60.extra.hu
Obec Pišpek sa nachádza pri železničnej trati vedúcej z Asódu do Balašských Ďarmôt. Osada bola v roku 1695 takmer vyľudnená. Na začiatku 18. storočia bolo biskupskou kolonizáciou znovu osídlená 46 slovenskými, respektíve nemeckými rodinami z Alsaska. Súpisy z roku 1715 a 1720 hovoria o tom, že väčšinu obyvateľov Pišpeku tvoria Slováci. V tomto čase sa obyvateľstvo zaoberalo poľnohospodárstvom. Pôda miešanej kvality čierna a hlinistá, dávala dobrú úrodu tabaku, raže a zemiakov. Vo vápenatejšej časti chotára, na svahoch hôr, pestovali vinnú révu. Hlavným zdrojom obživy je aj v 20. storočí poľnohospodárstvo a vinohradníctvo.
Popri tom sa tu žijúci zaoberajú i záhradníctvom, pestujú napríklad ríbezle a maliny.
Ako v prípade iných lokalít z údolia Galgy aj z Pišpeku mnohí odchádzali za prácou do hlavného mesta, alebo do okolitých priemyselných centier. Roku 1959 bolo založené jedno poľnohospodárske družstvo pre celú obec. Dnes je tu viacej súkromných hospodárstiev.
Slováci žijúci v Pišpeku sú rímskokatolíckeho vierovyznania. V roku 1900 viac ako polovicu obyvateľov tvorili Slováci. Počas výmeny obyvateľstva v rokoch 1947 - 1948 sa pomerne málo z nich prihlásilo na presídlenie (121 osôb):
Podľa sčítania ľudu z roku 1990 z 1 543 obyvateľov k slovenskému materinskému jazyku sa prihlásilo len 13 osôb, k slovenskej národnosti 17. Okrem toho po slovensky hovorilo 207 osôb. Napriek tomu sa v základnej škole obce vyučuje slovenský jazyk.
Prezentácia zbierky vyšívaných motívov z povodia Galgy
Oberačkové slávnosti vo víre ľudových krojov
http://www.nograd-var.hu
Na východnom boku pohoria Börzsöny, v údolí obklopenom vrchmi leží dedina Nógrád, niekdajšie stredisko župana, prvé sídelné mesto župy, podľa ktorého dostala župa dnešný názov. Už pred dobytím vlasti Maďarov bolo považované za strategicky dôležité miesto. Tunajší hrad stál už v období sťahovania národov. Bulharské a slovanské kmene neskoršie obnovili pevnosť a nazvali ho Novigrad. Vojenský význam hradu pozdĺž cesty na Horné Uhorsko v dejinách každý spoznal.
Niekedy obec bola obkľúčená hradbami, pozostatky hradieb stredovekej osady miestami aj dnes vyskytujú. Peknou pamätihodnosťou dediny je katolícky kostol postavený v roku 1757. Po odchode tureckých vojsk osada sa vyľudnila, takže potom ju zaľudnili Slovákmi z Horného Uhorska. Noví usadlíci budú určujúcim prvkom ďalšieho osudu osady, jej života. Dedina, hrad mali búrlivú minulosť. Odvtedy búrky sa stíšili počas za sebou plynúcich storočí.
Nadnes sa vytvorila uzavretá osada, s počtom obyvateľov 1 616, kde ľudia s usilovnou prácou, vytrvalosťou nakreslili aj v súčasnosti existujúcu tvár obce. Ich zvyky, tradície určujú život dediny, kde sa dobre cíti aj tamojší obyvateľ aj navštevujúci turista, ako aj prechádzajúci. V materskej a základnej škole dediny prebieha vyučovanie slovenčiny. V dedine úspešne funguje Slovenský klub a Slovenský tanečný súbor.
Adresa Úradu starostu je: 2642 Nógrád, ul. Hunyadi 18. Tel.: 06-35-362-001.
http://www.nezsa.hu
Níža sa nachádza v severnej časti Maďarska, v rámci oblasti Severného stredohoria na južnej časti Novohradskej župy. Počet jej obyvateľov je 1 230 osôb.
Názov obce vznikol z osobného mena slovanského pôvodu Nysa. Väčšia časť slovenských rodín sa usadilo tu v 18. storočí, pochádza z preľudnených severných dedín Novohradu, ale prisťahovali sem aj Slováci z Liptovskej, Oravskej a Zvolenskej stolice.
Dedina má poštu, lekársku ordináciu, lekáreň, ordináciu zubného lekára, poľnohospodárske družstvo, Sporiteľské družstvo a viac obchodov. Medzi rokmi 1973 - 1990 Níža bola strediskom 5 obcí. V tomto období osada prešla veľký rozvojom. Slovenský jazyk starí radi používajú. V materskej a základnej škole prebieha vyučovanie slovenčiny. Do roku 1990 úspešne pôsobil aj v krajine známy Ženský spevokol. V súčasnosti úspešne funguje slovenský národnostný klub, ktorý zároveň je aj miestnou pobočkou Zväzu Slovákov v Maďarsku. Obec už viackrát poskytla dejisko Stretnutia novohradských národnostných klubov. Posledné takéto stretnutie tu organizovala miestna slovenská menšinová samospráva, ktorá vznikla v januári roku 1995.
Pamätihodnosti Níže
Kaštieľ postavený v roku 1891, ktorého názov pochádza od posledného majiteľa - kaštieľ Reviczkyovcov. V budove kaštieľa pôsobí základná škola. Jeho park je otvorený pred verejnosťou, je chránená prírodná oblasť.
Rímskokatolícky kostol a fara, ktoré už existovali v roku 1575. V cintoríne sa nachádzajú ruiny kostola, ktoré podľa tradície sú pozostatky kostola pavlínskeho rádu a pred niekoľkými rokmi našli tu aj staré náhrobné kamene, ktoré sa dajú tiež pozrieť v cintoríne.
Osvetové stredisko je najmladšia pamätihodnosť dediny. V župe je jedinečná moderná budova, postavená medzi staré budovy. Odovzdaná bola v roku 1986.
Níža - Škola v historickom prostredí
Zazvonili aj v obnovenej nížanskej škole - Kalvária kaštieľa
Níža - Prírodovedecká súťaž v Deň Zeme
http://www.markaz.hu
A falu nevével először az 1332-37-ben kelt pápai tizedjegyzékben találkozunk. A Markaz név eredete nem tisztázott. A többféle magyarázat közül az látszik a legvalószínűbbnek, hogy Aba Sámuel Márk nevű unokatestvére volt a névadó, aki az Aba nemzetség Pata ágából származott. Ezt látszik alátámasztani, hogy a régi markazi ún. pusztatemplomot is Szent Márk tiszteletére szentelték. (1983-ban a régészek feltárták a templom maradványait. A feltárás eredményét az egri Dobó István Vármúzeum különnyomatban jelentette meg, mely megtalálható a Községi Könyvtárban.) Egy másik elképzelés szerint a honfoglalás előtti népvándorlás során olyan törzsek érkeztek erre a területre, akiknek a nevében a Markaz szó centrumot, központot jelentett.
A falu első birtokosai a Kompoltiak voltak. Ők építették szálláshelyül a 460 m magas Vár-bércen álló, ma már csak romjaiban létező várat. A család kihalása után 1522-ben az Országh család lett a falu földesura. 1567 és 1571 között Országh Borbála és enyingi Török Ferenc birtokolta, majd leányuk, Török Zsuzsanna és férje, Nyáry Pál tulajdonába került. Nyáry Pál 1606-ban bekövetkezett halála után a falu egyik része Nyáry Borbála és férje, Haller György, majd Sámuel nevű fiuk birtokává vált, a másik rész pedig Nyáry Miklósé s gyermekeié, a négy líneáé lett. A négy líneát a XVII. század végén a Petrovay, a Huszár, a Szúnyogh és a Bossányi családok képviselték.
A török hódoltság után a falu elnéptelenedett, és közel két évszázadig lakatlan volt. Az újranépesítést 1742-ben báró Bossányi Gáspár földesúr hajtatta végre Gömör és Kishont megyei birtokairól, Klenóc, Hacsova és Pély nevű falvakból. A 40 betelepülő család döntő többsége szlovák, kisebb része magyar volt. A hajdani ősök leszármazottjai több mint 100 - ma is használt - ragadványnevükben őrzik a beköltözők emlékét.
http://www.kisnana.hu
A fellelhető iratok alapján megállapítható, hogy Kisnána már a 11. században is lakott volt, sőt egyesek szerint már a honfoglalás előtt is éltek itt embercsoportok. Az, hogy az Aba nemzetséghez tartozó Kompolti család birtokába mikor került ez a terület, pontosan nem bizonyítható. Első említése 1325-ből való, mikor Kompolti Péter megosztja birtokát fiai között. A falu 1552-ben mintegy másfél évszázadra pusztává vált. Ezt alátámasztja, hogy az 1715. évi országos összeírás sem említi a települést. 2001-bnen a falu lakosságának nyolc százaléka vallotta magát szlováknak.
Slovenský sedliacky dom
Szlovák parasztház
3264 Kisnána, Béke u. 1.
Obecná samospráva
37/324 005, 37/524-001
Okrem pondelka a utorka
denne od 10. do 16. hod.
http://www.lucfalva.hu
Obec Lucina leží v Severnom stredohorí na východnej časti Čerhátu, v údolí Malej Zagyvy, blízko k mestu Salgótarján. K osade patrí aj Nagykeresztúr. Počet obyvateľov obce je 950 osôb, pomer slovenskej menšiny je asi 2/3. Veľká časť obyvateľstva dávnejšie pracovala v blízkych priemyselných mestách a v miestnom poľnohospodárskom družstve. Dnes je tu značná nezamestnanosť, jej pomer prevyšuje 20 %. Počet dôchodcov je 132.
V dedine funguje národnostná základná škola, materská škola, pošta, družstevná sporiteľňa, obchod miešaného tovaru, potravinárstvo, výčap a espreso. Novú budovu školy odovzdali v roku 1994. Život obce riadi nový sedemčlenný zastupiteľský zbor. V roku 1994 vznikla aj Slovenská menšinová samospráva.
Väčšina obyvateľov obce je evanjelického vyznania. Majú vlastný kostol a modlitebňu. Značný je aj počet baptistov, ktorí tiež majú vlastnú modlitebňu.
V Lucine niet zaujímavejších umeleckých pamiatok okrem evanjelického kostola, ktorý bol postavený v roku 1793, jeho drevený oltár a orgán sa zachoval v pôvodnom stave. Aj zvonica bola postavená v tom istom roku na kopci trochu ďalej od kostola.
Ľudový súbor pôsobí v základnej škole. Jeho činnosť bola obnovená od roku 1996 pod názvom Jasienka, jeho členmi sú žiaci školy.
Adresa Slovenskej menšinovej samosprávy je: 3129 Lucina, ul. Rákóczi č. 56.
Dedinský dom
Faluház
3129 Lucfalva, Rákóczi út 80
Obecná samospráva
32/394-200
Podľa ohlásenia
Lucina - Škola na rozhraní záujmov
http://www.luno.hu/content/view/8292/57
http://www.legend.hu
Legínd v roku 1702 osídlili zemepáni Radvánsky a Záborský. Súpis z roku 1720 prezrádza, že tu zapísali 3 maďarské a 15 slovenských rodín. Roku 1880 mal 287 Slovákov z 673 obyvateľov (42,3 %). Na začiatku sťahovania Slovákov sa z obce do Kysáča v Báčke vysťahovala rodina Ponická a Tomášiková. V rokoch 1757 - 1770 tu účinkoval farár Ján Sexti (Sektius), ktorý potom odišiel do Príbeliec. Začínal ako vychovávateľ u Gabriela Próňaya v Jači. Pochádzal z rozvetvenej kňazskej rodiny, keď jeho predkovia boli farármi v severnom Novohrade a Gemeri. Ďalšie cirkevné dokumenty uvádzajú, že v roku 1702 tu bol farárom Michal Sartorides, ktorý tu roku 1734 zomrel. Roku 1750 tu pôsobil ako farár rodák z Bíne (Bénye) Žigmund Paulíny-Tóth ( jeho vnukom bol Viliam Paulíny-Tóth). Žigmund bol autorom príležitostných veršov a duchovných piesní, ktoré uverejňoval v Tablicovej Poézii (1812). Tlačou vydal Slabikář. V roku 1877 učiteľom bol Ľudovít Husák a farárom Ľudovít Lanštiak. Pred prevratom v rokoch 1913-19 tu pôsobil farár a profesor gymnázia v Lučenci Ján Bienik. Počas pôsobenia v Legínde pre slovenské presvedčenie bol prenasledovaný a niekoľko mesiacov aj väznený. V roku 1919 sa tajne vrátil na Slovensko. Tlačou vydal „Dejiny cirkvi ev.a.v. v Legénde“.
V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 23 obyvateľov.
http://hu.wikipedia.org/wiki/Erd%C5%91k%C3%BCrt
Obec leží na pokraji pohoria Čerhát, v kopcovitej oblasti pozdĺž potoka Céklavölgyi, v blízkosti železničnej línie Asód - Balašské Ďarmoty. Jej starý názov bol Kyrth.
Osada už existovala aj v stredoveku. Jej rímskokatolícky kostol bol postavený v klasicistickom štýle v roku 1702, potom v 19. storočí bol prestavený. Evanjelický kostol dediny bol postavený v roku 1785 v neskorobarokovom štýle. Baptistická modlitebňa pochádza z roku 1920.
Počet obyvateľstva obce je 645 osôb. V dedine slovenskej národnosti dodnes zachovali tradície. Slovenský páví krúžok vznikol v roku 1970 a tu zozbieranými a spracovanými slovenskými piesňami, zvykmi pravidelne vystupuje na miestnych, župných a celoštátnych podujatiach. V dedine sa zachoval aj slovenský kroj.
V dedine pôsobí slovenský klub, vznikla aj slovenská samospráva, ktorá prevádzkuje aj ľudovú vysokú školu. Poslucháči ľudovej vysokej školy dostávajú pravidelné školenie z aktuálnych hospodárskych, kultúrnych a politických témach.
V Kirti vidno ešte aj dnes niekoľko starých sedliackych domov, a cez dedinu vedie aj trasa medzinárodnej cyklistickej túry.
Prameň jedného ramena potoka Céklavölgyi, pretekajúceho cez dedinu nesie názov studňa Ruža.
Adresa Úradu starostu a Slovenskej menšinovej samosprávy je: 2176 Kirť, ul. L. Kossutha 51.
Festival palócskych jedál v novohradskej obci Kirť
http://www.keszeg.hu
Keszeg nevének eredetéről biztosat nem tudunk. Az elsõ említését 1294-bõl ismerjük egy oklevélrõl, hol Keysyg néven szerepel. Az elnevezésről kétféle elképzelés él. Az egyik szerint a falu neve „Kőszeg” lehetett, amely a későbbiek folyamán, igazodás útján Keszegre változott. A másik elképzelés szerint Keszeg már a honfoglalás korában lakott település volt, „hadrendi szálláshely” lehetett. E szerint az elgondolás szerint a település neve honfoglalás kori „hadrendi név.” Községként a XVIII. század elejétől ismerjük, miután a Koháry István országbíró birtokába jutott és elkezdődött a török utáni újratelepítése. 1720-ban már (3)-4 magyar és 14 szlovák ajkú családot írtak össze. Az újranépesítés során, a megye betelepítésének második hullámában, a gyengébb minőségű földekre érkező felvidéki szlovák (szlovák) lakosság közül Keszegre is érkeztek telepesek. A telepesek többsége evangélikus volt. A római katolikus vallású keszegi földbirtokosok azonban ezt nem nézték jó szemmel: egyes források szerint az evangélikus templomot elvették, mások szerint lerombolták, és katolikus templomot építtettek a helyébe. Ennek hatására többen elmenekültek, vagy a római katolikus hitre tértek át. Az utolsó anyakönyvi bejegyzés 1750-ből való, amely evangélikus esküvőről tudósít. Ezt követően a katolikus vallás vált uralkodóvá. A mai Keszeget a római katolikus vallás gyakorlása jellemzi, a szlovák nyelv használata csaknem teljesen eltűnt.
http://www.acsa.hu
Obec Jača sa rozprestiera v južnej časti Severného stredohoria v údolí rieky Galgy. Pravdepodobne obec znovu osídlili na konci 17. storočia. pečiatka osady pochádza z roku 1696. Noví majitelia Pišpeku, Prónyaovci prišli zo Zvolenskej stolice, z Blatnice. V súpise z roku 1715 asi z tohto dôvodu nachádzame obyvateľov pochádzajúcich zo Zvolenskej župy, kým ich druhá časť pochádza z Hontu. podľa Eleka Fényesa v prvej polovici 19. storočia sa obyvateľstvo živilo poľnohospodárstvom, napriek tomu, že veľkú časť dospelého obyvateľstva je zamestnaná v okolitých priemyselných centrách (Vacov, Aszód, Iklad), respektíve v Budapešti.
V polovici 19. storočia tu žilo 987 evanjelikov, 123 rímskych katolíkov, 2 kalvíni a 38 židov. Väčšinu obyvateľstva tvorili Slováci, kým v posledných desaťročiach maďarizácia značne postúpila.
Používanie slovenského jazyka ako reči dorozumievania je samozrejmosťou len pre príslušníkov staršej generácie, kým mladí sa učia slovenský jazyk v miestnej základnej škole.
Podľa sčítania ľudu z roku 1990 zo 1 461 obyvateľov žilo v obci 5 osôb so slovenským materinským jazykom, 109 sa hlásilo k slovenskej národnosti, okrem toho 297 osôb hovorilo po slovensky.
V roku 1995 sa v obci založila Slovenská menšinová samospráva, ktorá pokladá za svoju najdôležitejšiu úlohu znovu zorganizovať v 70-tych rokoch veľmi populárny a známy slovenský Páví krúžok, zachovať a pestovať slovenské národnostné tradície.
Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy: 2683 Acsa, Kossuth u. 07. Tel.: 27/340-033.
X X X
Slovenské osídlenie z Novohradu prechádza plynule do Peštianskej župy. Jača bola osídlená koncom 17. storočia Koháryovcami. Prví Slováci sem prišli z Hontianskej a Zvolenskej stolice. V ďalšej etape sťahovania sa rodina Cickova, Čížikova, Dudášova, Jaškova, Kolárova, Košútova,, Mikušíkova, Petríkova, Polichnajova a Samporova presťahovala do Kovačice v Banáte., V roku 1880 tu bolo 641 Slovákov z 1041 obyvateľov (61,5 %). Pôsobili tu významní slovenskí farári a učitelia. Súkromne a v pokoji tu roku 1771 dožil svoju starobu farár a superintendent Michal Pohl. O rok neskôr tu bol zvolený za farára neskorší superintendent Krištof Lyci. V období rokov 1795-1802 tu bol farárom spisovateľ a zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia Bohuslav Tablic. Svoju rozlúčkovú kázeň z Jače vydal roku 1802 tlačou. Rodák z Bodoňa (1808) Ondrej Vengerický bol v Jači vychovávateľom u baróna Kolomana Próňaya (rodový pôvod Slovenské Pravno). V nepokojných rokoch 1840-50 tu bol učiteľom Jozef Alexa, prenasledovaný pre slovenčinu, odberateľ slovenských novín a časopisov. V novinách sa ho zastal pitvarošský farár Ján Kutlík.
V roku 2001 sa v Jači k slovenskej národnosti prihlásilo 27 obyvateľov.
http://www.felsopeteny.hu
Első írásos említése 1247-ből való (Pethen), akkor még Alsópeténnyel közös falut alkotnak, a két település csak a 14. században vált ketté. Az Árpád-korban a Csák nemzetségbeli Ugrin birtoka volt, akit IV. László király 1277-ben tárnokmesterévé nevezett ki. A 15. század végén, 1477-ben a Petényi családé lett, akik a helységből vették fel nevüket is. Később a Török család, Werbőczy Imre birtokolta. A török hódoltság idején népessége jelentősen csökkent. A 18. század végén szlovákok települtek be. 2001-ben a település lakosságának 41 %-a vallotta magát szlováknak. 1 %-a cigány és 1 %-a egyéb nemzetiségűnek vallotta magát.
Deň s rodičmi v Horných Peťanoch
V Horných Peťanoch o zdravej výžive a kultúrnej identite
http://bercel.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=41&Itemid=60
V údajoch z vizitačného protokolu z Guty sa uvádza, že tam v roku 1620 bola škola a v rokoch 1620-1641 tam pôsobil prvý farár Ján Fideliani - Flaška, pochádzal z Turieho Poľa, a zomrel tu vo roku 102 rokov. Neskôr ďalšími slovenskými farármi boli v rokoch 1703-1707 Ondrej Hrdina, ktorý z Guty putoval do Banky, Domoňa a stadiaľ za prvého farára do Sarvaša. V rokoch 1717-1723 bol farárom spisovateľ Jeremiáš Pilárik a v rokoch 1773-1805 Peter Glos, ktorý sa pričinil o stavbu terajšieho kostola. Guta je rodiskom Ján Jarošiho, farára v Gute a Sarvaši, Samuela Rotaridesa, farára v Bíre, Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach. V roku 1720 tu bolo 7 maďarských a 21 slovenských rodín. Prvé slovenské rodiny pochádzali zo severnej časti Novohradu a z Hontu. Pri sčítaní ľudu 1880 zapísali 393 Slovákov z 568 obyvateľov (69,2 %). Na konci 18. storočia sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem, najmä do Báčky (Kysáč) a Banátu (Kovačica). V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 145 obyvateľov.
Neďaleký Bodoň bol osídlený na začiatku prvej polovice 17.storočia. Evanjelická cirkev tam jestvovala už v roku 1677. V roku 1720 tu zapísali dve maďarské a 11 slovenských rodín. V úradnej štatistike roku 1880 tvorili Slováci 44,2 % obyvateľstva z 483 - 213. V období rokov 1750-1760 bol učiteľom Jakub Plachý a tam sa narodil roku 1760 jeho syn Samuel Plachý, farár v Drženiciach a Drieňove v Honte. V prvých rokoch 19.storočia bol farárom hnúšťanský rodák Ondrej Vengerický (v Bodoni zomrel), počas jeho pôsobenia sa tam narodil jeho syn Ondrej, vychovávateľ v Jači, farár a senior. V Bodoni roku 1842 zomrel učiteľ a spisovateľ Benjamín Pravoslav Červenák. Menšia časť prvých osídlencov do Bodoňa pochádzala zo severného Novohradu (Červeňany) a väčšia z Hontu (Selešťany, Senohrad, Žibritov, Trpín, Cerovo).
Výstava
Tájfolyósó
2686 Galgaguta, József A. u. 15.
Obecná samospráva
35/578-015
Podľa ohlásenia
Obecné múzeum
Falumúzeum
2686 Galgaguta, Kossuth út 17/a.
Obecná samospráva
35/578-015
Podľa ohlásenia
V Gute starší s mladými pracujú na zachovaní slovenskosti
http://www.matrainfo.hu/telep_mszlaszlo.php
A Mátra legfiatalabb településeként 1944 április 1-vel vált önálló közigazgatási egységgé, s önálló községi rangot kapott Mátraszentimre, amelynek része Mátraszentlászló is. Az első írásos említés a területről az 1265-ben keltezett oklevél, az ún. Ágasvári okmány. A vár a tatárjárás után épült, a XV. századra romossá vált, elhanyagolták, jelentőségét elvesztette. A török hódoltság alatt elnéptelenedett területre az 1730-as években nagy számban szlovák lakosság telepedett le. Foglalkoztatásuk nagyrészt az üveghutáknál történt. Az erdők kitermelését követően a Hutahelyi-patak völgyében feljebb költöztek az iparosok és családjaik, és a mai Mátraszentistván (Felsőhuta) és Mátraszentlászló (Fiskalitáshuta) területén telepedtek le. Az üveggyártás és a szénégetés mellett ekkor már az állattartás és földművelés is részévé vált a letelepülő családok mindennapjainak. A terület első iskolája Fiskalitáshután 1896-tól fogadta a gyermekeket. A századfordulón Mátraszentistvánból öt család továbbköltözött és a mai Mátraszentimre helyén Ötházhuta (Alkár) néven új települést alapított. I. Isván király halálának 900. évfordulója alkalmából. Ötházhutát Mátraszentimrére, Fiskalitáshutát Mátraszentlászlóra, Felsőhutát Mátraszentistvánra keresztelték a szentté avatott Árpád-házi királyok emlékére. A település közigazgatási területén, a Piszkés-tetőn található az ország legmagasabban fekvő csillagvizsgáló és földrengésjelző intézete. Polgármesteri hivatal: 3235 Mátraszentimre, Rákóczi Ferenc u. 16. Tel.: 37/593-016; Tel./Fax: 37/376-410; www.maraszentimre.hu; www.matrahegy.hu;
http://hu.wikipedia.org/wiki/Galgagy%C3%B6rk
Obec Ďurka sa nachádza v Severnom stredohorí, na juhovýchodnej časti Čerhátu na ľavom a sčasti aj na pravom brehu rieky Galgy. Jej názov vznikol z osobného mena Juraj. Dokument z roku 1848 spomína obec pod názvom Gerge. Od 17. storočia, podľa slovenských obyvateľov - nazývali ju Szlovákgyörk, a len od roku 1900 vystupuje pod dnešným názvom.
Po vyhnaní Turkov dedina začala rýchlo rozvíjať. Jej obyvatelia boli evanjelickí Slováci.
V dedine sa nachádza viac kúrií charakteru umeleckých pamiatok. V bývalej kúrii rodiny Tahy sa nachádza dnes Obecný úrad, Dom kultúry a ordinácia obvodného lekára.
Kúria Gosztonyi (István Egri) stavaná v rokoch 1735 - 1753 je dnes materskou školou. Bývalá kúria rodín Kálnoki-Bedö sa v roku 1994 dostala do súkromných rúk. Majiteľ ju chce prestavať na penzión. Taktiež sa dostala do súkromných rúk aj kúria rodiny Ibrányi.
Obec má dnes 1 030 obyvateľov, z toho času 60 % sa považuje za Slováka, ale slovenský jazyk ovládajú už len starší. Krásny miestny kroj si oblečú mladí - ktorí v základnej škole sa učia po slovensky - len z príležitosti väčších sviatkov.
V obci pôsobí aj Slovenská menšinová samospráva. Adresa Obecného úradu a Slovenskej menšinovej samosprávy je. 26581 Ďurka, ul. Rákóczi, č. 12.
X X X
Na ceste do Asódu leží aj Ďurka, predtým aj Slovenská Ďurka a Horná Ďurka, ktorá podľa súpisu z roku 1715 mala 18 slovenských a 11 maďarských priezvisk. Počas sťahovania Slovákov nižšie na Dolnú zem sa rodina Babincova, Mikušova a Hajkova presťahovala do Kovačice v Banáte. Evanjelická cirkev tam už existovala pred rokom 1727, lebo v tom istom roku tam nastúpil kaplán z Modry, púchovský rodák (1710) Samuel Tešedík za farára, odtiaľ odišiel do Alberti a 1744 do Békešskej Čaby. Roku 1785 sa tu narodil autor dvoch učebníc Samuel Bencúr, farár v Lučenci, Banke a Níreďháze. Podľa Jána Kollára mala tunajšia cirkev v roku 1838 ešte 635 slovenských členov. Niektoré údaje z roku 1900 uvádzajú v Ďurke 32 % Slovákov. Nad obcou dominuje kostol pred ktorým je pamätník venovaný zakladateľom- zemepánom Vayovcom a Benickým, ktorý tu usadili slovenských prisťahovalcov. Pri kostole je aj pamätník padlým vo svetovej vojne na ktorom čítam priezviská: Adami, Beňo, Daniš, Kumik, Laluška, Nemec, Pančuška, Strihovanec, Šteuko, Štrbák, Slivka, Srňa...
V roku 2001 sa V Ďurke k slovenskej národnosti prihlásilo 158 obyvateľov.
http://www.domoszlo.hu
Község a Gyöngyösi kistérségben. Mátra déli oldalának egyik mély völgyében fekszik. A települést a Závoza-patak szeli ketté. A falu határában található az ország egyik legtisztább vizű, háborítatlan környezetű mesterséges horgászó tava, melyet a hegyekben eredő Tarjánka-patak vize táplál. Budapesttől 97 km-re, Gyöngyöstől 19 km-re. Domoszlótól öt és fél kilométerre északnyugatra a Mátra középső részén 602 méteres magasságban találhatóak Oroszlánvár csekély romjai. Valószínűleg már a tatárjárást megelőzően is létezett valamiféle erődítés a hegy tetején. A kővárat feltehetően az Aba nemzetségbe tartozó Kompolthy Péter építtette a 13. század végén vagy a 14. század elején. Péter a 13. század végén III. András király támogatójaként az ország főrendjei közé tartozott, később tárnokmester és sebesi ispán tisztségeket töltött be. Péter három fia (István hevesi ispán, Domoszlay Gergely, III. Kompolt) 1325-ben osztozott az apai örökségen, a vár fenntartása közös költségen maradt. A későbbiekben Gergely utódai, a Domoszlay család tagjai uralták a várat, majd 1418-as kihalásukkal a rokon Kompolthyakra szállt a tulajdonjog. A vár 1522-ben örökösödési szerződés útján az Országh család birtokába került. Az Országh család tagjai 1548 és 1560 között végül egyezséggel zárult pert folytattak egymás ellen a vár birtoklása miatt. Tinódi Lantos Sebestyén 1548-ban históriás énekében a végvárak között felsorolja e várat is. 1570-ben enyingi Török Ferenc, Országh Borbála férje lett a vár birtokosa, uradalmának központját ekkor Oroszlánvár képezte. A várat ezután többé nem említik, valószínűleg a törökök rombolhatták le valamikor a 16. század végén. 1686-1695 között lakatlan a település. 1696-ban 15 új lakót írtak össze, akik Rimaszombat környékéről jöttek ide lakni, s többnyire szlovákul beszéltek. 1767-ben 804 magyar és szlovák nyelvű élt a faluban, 1869-ben 1951 fõ.
http://www.alsopeteny.hu
Alsópetény nyugat-nógrádi kistelepülés a Cserhát dombjai között. A határban fellelt földvár maradványok bizonyítják, hogy a terület már évszázadokkal ezelőtt is lakott volt. A község első írásos említése 1268-ból származik, ekkor a szomszédos Felsőpeténnyel együtt a Csák nemzetség keze alá tartozott. 1277-ben ismét említik a települést. A 15. század kezdetén a falut az Alsópetényi család birtokolta. I. Ulászló 1440-ben a Szobi családnak adományozza. 1507-ben Werbőczy István lesz a település birtokosa, aki itt írta a Tripartitum nevű törvénykönyvet. A török korban a település szinte teljesen megsemmisült, régi temploma is elpusztult. A 18. században szlovákokat telepítenek le a környéken, később a templomot is újjáépítik. A Somogyi kúria az 1820-as években épült. 2001-ben a település lakosságának 44%-a vallotta magát szlováknak.
http://www.dengeleg.hu
Egyházasdengeleg Pászszlovákól délnyugatra, a Cserhátalján, lankás dombokkal körbevett medencében, Nógrád megye déli részén fekvő település. A községet a Bér-patak szeli át. Egyházasdengeleg neve ilyen alakjában csak 1905-től hivatalos. Azelőtt majd ezer esztendőn át Dengeleg volt a neve. Az elnevezés alapszava a dinga, denga, dinka szó, amely szláv eredetű és egy piros szőlőfajtát jelöl. Az első elnevezést a patak kaphatta, méghozzá a honfoglaló magyaroktól, s jelentése: patak, amelynek partján denga nevű szőlősök vannak. Ejtése, hangalakja: Dengelegy. A patakról kaphatta nevét a település, s azt megőrizte egy évezreden keresztül. A község területét a 11. század végén a francia származású Kökényes-Rénold nemzetség birtokolja. A helység és a terület birtoklásáról 1221-ből származó okiratban találjuk az első írásos említést. A község határának első leírása 1246-ból származik. 1315-ben a falut a Szent Imre templommal együtt Kelyanus mester (de genere Kokenesrenold) fiai Kelyanus és Benedek elajándékozzák rokonuknak (Kökényes nembeli Terényi) Bolchard fia Reynoldusnak. Reynoldus leszármazottai a 15. század végéig voltak Dengeleg tulajdonosai és ők kezdték magukat a birtokról Dengeleginek (Dengeleghy) nevezni. Innen kezdődően Dengeleget kuriális faluként említik. A 15. század végén Dengeleg a Rhédei család birtoka, de Rhédei László 1484. november 27-én elzálogosítja Putnoki Zsigmondnak a falut. A törökök Dengeleget 1544-ben foglalták el, s a falu szerepel is az 1546-os adóösszeírásban. Dengeleg újratelepítői a Podmaniczkyak voltak. Ők hívtak felvidéki birtokaikról szlovák jobbágyokat, s ettől kezdődően Dengeleg kétnyelvű településsé lett. A Podmaniczkyakhoz nem csak a falu újjászületése köthető, hanem az első dengelegi evangélikus elemi iskola megindítása is. 1703-ban kezdte meg működését s megszakítás nélkül azóta is fennáll. Felekezeti iskolaként 1948-ig, az iskolák államosításáig működött. A katolikus elemi iskola 1849-ben alakult. 2001-ben a település lakosságának egytizede valotta magát szlováknak.
300 veselých detí v Dengelegu - Jarné bzučanie 2009
http://www.onkornet.hu/csovar
Obec Čuvár sa nachádza na 20 kilometrov od Vacova vedľa dediny Jača. Osadu obkľučujú lesy, leží vo veľmi krásnom prostredí. V chotári dediny sa nachádza veľmi obľúbené výletové miesto, pozostatky hradu. tieto ruiny sa nachádzajú na 310 m vysokom kopci, odkiaľ pred nami sa objaví krajina ako mapa. Hrad dostala do daru rodina Cső od kráľa Mateja za svoje vernú službu. Ruiny sú prístupné aj autom.
Počet dnešného obyvateľstva Čúváru je 710 osôb, tento počet už viac rokov je nemenný. Svoj chlieb väčšinou si nájdu v rôznych podnikoch vo Vacove. Niekoľkí však si nájdu prácu aj doma u podnikateľov. Poľnohospodárstvom sa zaoberajú skôr len starší ľudia, ktorí nevyrábajú pre trh, len pre svoju domácnosť.
Obec je dobre vybavená verejnými službami. V nedávnej minulosti bol odovzdaný plynovod, obyvateľstvo dediny má k dispozícii počet telefónových liniek, ktorý uspokojí jednu tretinu tu bývajúcich. Viac než desať rokov funguje v celej dedine zásobovanie vodou.
V roku 1997 bol dostavaný komplex budov, kde je umiestnený nižší stupeň základnej školy, materská škola a Obecný úrad. Okrem toho v tejto budove sa nachádza aj telocvičňa obce.
Ubytovanie poskytujú v obci aj pri súkromných domoch.
V miestnej materskej a základnej škole prebieha vyučovanie slovenského jazyka. Knižnica je dobre zásobovaná so slovenskými knihami.
Spevokol dediny sa dáva dohromady len príležitostne, v peknom kroji, aby pestoval a zachovával pekné čúvárske slovenské piesne a pestoval zvyky národnosti.
Adresa Obecného úradu je: 2615 Čuvár, ul. Mikszáth, č. 3/A, Tel.: 06-27-340-034.
http://www.szugy.hu/pages/csesztve/folap.php?Menu=3
V dedine po stáročia žila rodina Pražákovcov (bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi vymrela už aj po praslici), ktorá bola presvedčená o svojom husitskom pôvode.
Csesztve Balassagyarmattól délre 7 km-re található. Időszámításunk előtt 3500 táján ezen a környéken már megtelepedett az ember. Megtalálták itt az újkőkori lengyeli és a késő bronzkori pilinyi kultúra emlékeit, illetve honfoglalás kori leletek is előkerültek. A falu 1423-ban a Hont vármegyei Salgón birtokos Salgai Miklós birtoka volt; a török időkben, 1562-63-ban pedig Abdesszaid Ali hűbérbirtoka. A török hódoltság alatt a falu elpusztult, ezért a török kiűzése után szlovákokat is telepítettek ide. Az idő tájt a katolikus templomot az evangélikusok és a katolikusok közösen használták. Az 1700-as évek közepe táján az evangélikusok a mai Fő utca és a Kossuth út sarkán saját Isten házát építettek maguknak. 1844 decemberétől 1853 szeptemberéig Csesztvén élt Madách Imre. Itt születtek meg a gyermekei. Madách ebben az időszakban tevékeny részese volt Nógrád politikai életének, beleértve az 1848-as szabadságharcot is. 1862 augusztusában Madách itt fogadta az Ember tragédiája című műve felfedezőjét, Arany Jánost.2001-ben a település lakosságának 100%-a magyar nemzetiségűnek vallotta magát.
http://www.bokor.hu
Bokor a Cserhát lábánál fekszik, nagyjából a Pásztó-Hollókő-Buják háromszög súlypontjában. Zsáktelepülés, megközelíteni a Hollókőre vezető úton lehet, Alsótoldon le kell térni Mohora felé. Van egy időnként járható, festői aszfaltos erdőgazdasági út Bujákról is, ezt csak a térképek egy része jelzi. A völgyben fekvő települést dombok-erdők övezik, kiváló túra- és kerékpár-útvonalakkal. Bokor Árpád-kori település. Az oklevelek 1265-ben említették először egy birtoklevélben. Báthory István 1439-ben kapta adományul, ekkor Buják várának tartozéka volt. A középkori falu valamivel délebbre feküdt, és Kisbokornak nevezték. A vármegyei adóíveken 1715-ben öt magyar és öt szlovák, 1720-ban pedig öt magyar, valamint egy-egy szlovák és német háztartást írtak itt össze. 2001-ben a település lakosságának hét százaléka vallotta magát szlováknak.
Slovenský oblastný dom
Szlovák Tájház
3066 Bokor, Szabadság út 14.
Obecná samospráva
32/383-007
Aranka Szepesová, 3066 Bokor, Béke u. 21.
Súkromná zbierka Jánosa Kalocsaiho
Kalocsai János Magángyűjteménye
3066 Bokor, Szabadság út 14.
János Kalocsai, 32/383 021
Podľa ohlásenia
Odovzdali pamätný ľudový dom
http://www.ber.hu
Predkovia Slovákov prišli do obce Bír v roku 1693 z okolia Zvolena, o čom svedčia aj miestne priezviská, ako Ostrolúcky - z Ostrej Lúky, Očovský - Očová, atď... Dedina pestuje dobré kontakty s obcou Ostrá Lúka, navzájom sa navštevujú
Bér eredetileg a Kökényes-Radnót nemzettség birtoka volt. A települést 1439-ben a bujáki vár tartozékaként tartották számon, Báthory István birtokaként. A XVI. században török fennhatóság alá tartozott. Az 1770-es években az úrbéri rendezéskor, a herceg Eszterházy család lett a tulajdonosa. A török megszállás alatt a falu lakosainak a száma nagyon megcsappant, ezért a felvidékről telepítettek ide szlovák nemzetiségű családokat. A falut szlovák-magyar vegyes lakosságú faluként említik.
Polgármesteri Hivatal:
Cím: 3045 Bér, Petőfi út 32.
Telefon: 06-32/486-083
Fax: 06-32/486-027
Mobil: 06-30/635-4103
E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Körjegyző: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
http://www.bank-falu.hu
Banka je dedinka ležiaca pozdĺž železnice Romhány-Diósjenő. V období tureckej okupácie zanikla, jej obyvatelia sa roztrúsili, a obec sa začala znovu zaľudňovať len po vyhnaní Turkov. Jej novými obyvateľmi boli Slováci evanjelického vyznania. V roku 1720 evidovali 13 domácností. Miestny evanjelický kostol bol postavený v roku 1783.
V sedemdesiatych rokoch hospodársky rozvoj krajiny a rýchly rast miest vyvolali potrebu vytvoriť nové a nové rekreačné pásma, oddychové miesta. Síce krásne jazero Banky aj predtým lákalo milencov prírody, závažnejší rozvoj sa datuje na túto dobu, keď viac investícií prispelo k tomu, aby sa obec do našich dní zmenila na úplný „rekreačný raj”.
Počet stáleho obyvateľstva je asi 700, ale v letnom období žije tu asi 2 500 ľudí.
V osade sa nachádza aj dnes značný počet tradične postavených domov, v ktorých dodnes bývajú ich majitelia. V takejto budove vzniklo miestne múzeum, ktoré v rámci stálej výstavy predstavuje slovenský národnostný život a kultúru.
Obyvatelia osady verne zachovávajú svoje slovenské národnostné tradície, svoj jazyk. V miestnej materskej a základnej škole sa vyučuje slovenčina. Pestovanie tradícií vidno na stavbách, na krojoch, alebo v tradičných slovenských jedlách. Prekrásne vyšívaný tunajší kroj je starostlivo strážený poklad snáď každej rodiny, pravda, dnes už nie je každodenným odevom. Na väčšie sviatky sa však vždy nájde, a dievčatá a ženy rady sa v ňom pýšia.
V Banke už viac ako 25 rokov vždy v prvý augustový víkend prebieha seriál podujatí viacdňového a po celej krajine známeho Župného národnostného festivalu. Vtedy z rôznych vzdialených častí krajiny prichádzajú sem umelecké skupiny, aby svoj program predstavili pred viactistícovým obecenstvom na vodnom javisku postavenom vedľa jazera.
Popri jazere v roku 1996 bolo postavené Slovenské národnostné kultúrne a doškoľovacie stredisko, ktoré má uspokojiť nielen doškoľovacie a kultúrne záujmy Slovákov Novohradskej župy, ale poskytuje priestor aj celoštátnym slovenským podujatiam. V budove sú vytvorené miesta aj na ubytovanie 40 osôb.
Adresa Úradu starostu je: 2653 Banka, Nám. hrdinov 11.
Výstava slovenskej národnosti - Pamätný ľudový dom
Szlovák Nemzetiségi Kiállítás - Tájház
2653 Bánk, Petőfi u. 98.
Riaditeľstvo múzeí Novohradskej župy
Anett Bálintová Máková, Tel.: 35/342 314
Okrem nedele a pondelka od 10. do 14. hod.
http://www.matraszentimre.hu
Vznik tejto obce úzko súvisí so vznikom a zánikom sklárskych hút v Matranských horách. Keď roku 1840 sklárska huta v Máraszentištváne (Horná Huta) prestala fungovať, časť obyvateľov sa odsťahovala a len päť rodín sa usadilo v tejto lokalite. Preto spočiatku nazývali túto obec - Päťdomá Huta (Ötházhuta). Slovenské obyvateľstvo pomenovalo osadu Alkárom. Dedina sa prvýkrát spomína v roku 1858 v Nagybátonyskej cirkevnej matrike. Obyvatelia tunajších hút pochádzajú zo západo- a stredoslovenskej jazykovej oblasti, ďalej z Moravy a zo Sudet, ale usadili sa tu zároveň aj maďarskí fúkači skla.
Obyvateľstvo sa zaoberalo lesným hospodárením, poľnohospodárstvom, baníctvom. Mnohí z nich pracovali ako drevorubači, výrobcovia železničných podvalov, pálili drevené uhlie, chodili na Dolnú zem do žatvy a na iné sezónne práce.
Prevažná väčšina chotára obce bola spočiatku vo vlastníctve jágerského acibiskupstva. Po roku 1945 bola pôda udelená obyvateľstvu, ale si nezaložili poľnohospodárske družstvo, pôdu obrábali súkromne.
Kedysi osada patrila k obci Hasznos vzdialenej asi na 20 kilometrov, kde bol i ich obecný úrad. Kostol a cintorín mali zase v Nagybátonyi, ktorí leží od obce na 12 kilometrov.
Alkár sa stal v roku 1938 samostatnou obcou. Už v 30. rokoch, ale najmä po druhej svetovej vojne sa stala dedina jedným z najvyhľadávanejších rekreačných centier v Maďarsku. Postavilo sa tu viacero rekreačných objektov a časť obyvateľov dodnes prenajíma svoje domy rekreantom.
Turistický ruch rozrušil slovenský ráz obce, komunikácia v slovenskom jazyku sa obmedzuje len na príslušníkov najstaršej generácie napriek tomu, že sa v miestnej materskej a základnej škole slovenský jazyk vyučuje.
Podľa sčítania ľudu z roku 1990 zo 717 obyvateľov obce bolo 188 osôb so slovenským materinským jazykom, 36 slovenskej národnosti. Okrem nich po slovensky hovorí 17 osôb.
Pamätný ľudový dom
Tájház
3235 Mátraszentimre, Szabadság u. 16.
Obecná samospráva
37/376-410
Podľa ohlásenia
Materská škola v Alkári ● Malý kolektív s veľkým nadšením
http://www.luno.hu/content/view/7554/93
http://www.osagard.hu
Agárd (Ősagárd) sa nachádza na juhozápadnej časti pohoria Čerhát, rozprestierajúceho vo väčšej časti Novohradskej župy, od Vacova je vzdialený 22 km. Je to obec, obkľúčená horami, kopcami, s čistým vzduchom, tichom, ktorá sa nachádza na trase celoštátnej modrej túry. Názov Agárd vyskytuje prvýkrát v listine obdobia panovania Žigmunda, v roku 1405. Keďže v našej vlasti je viac obcí s názvom Agárd, preto na rozlíšenie dostala dedina názov Ősagárd v roku 1906. Po tureckej okupácie koncom 17. a začiatkom 18. storočia usadzovali do obce Slovákov - evanjelikov z Gemera a Hontu, ktorí potom integrovali do seba málopočetnú skupinu Maďarov Kalvínskeho vyznania. Počet obyvateľov obce je 380 osôb. Staršia veková skupina dodnes hovorí po slovensky. V záujme zachovania slovenskej jazykovej kultúry v materskej škole dediny prebieha vyučovanie slovenčiny, učenie sa ktorej potom pokračuje v základnej škole v Netejči, kde prebieha školenie základoškolskej mládeže. Predovšetkým v záujme pestovania slovenskej jazykovej kultúry a tradícií v kruhu dospelého obyvateľstva bola založená okrašľovacia a folklórna spoločnosť. Výsledkom zberateľskej činnosti spoločnosti v blízkej budúcnosti bude otvorené v Agárde Dedinské múzeum.
Dedinský dom
Ősagárdi Tájház, Falumúzeum
2610 Ősagárd, Rákóczi út 38.
Slovenská menšinová samospráva
Agneša Vidovská, 35/360-335
Podľa ohlásenia
|
|
