V roku 2015 odštartovali v obci Šámšonház program verejnoprospešných prác. Starostka Gyöngyi Bajnoková Képesová, ktorá stojí aj na čele národnostného voleného zboru, si zmyslela mať v obci nový druh programu.

„Predtým bola verejnoprospešná práca nasmerovaná na zamestnávanie fyzicky alebo mentálne postihnutých ľudí, aby boli aktívne zapojení do pracovného procesu a mali možnosť si aj trochu zarobiť, veď hendikepovaným občanom sa ťažko nachádza práca a živobytie. Preto práve títo ľudia zametajú ulice a vykonávajú práce, ktoré im určí vedenie obce. V Šámšonháze sme premýšľali, či by sme ako slovenská samospráva mohli spustiť verejnú prácu, ktorej produktom by boli hodnotné predmety inšpirované slovenskou kultúrou. Mali sme na mysli odev, doplnky, alebo hrnčiarske produkty. Napokon sa nápad vykryštalizoval a vzniklo Šámšonikum. Keď môže byť Hungarikum, či Nógrádikum, prečo by nemohlo byť Šámšonikum,“ rozhovorila sa pani starostka. „Názov som vymyslela ja a stretol sa s dobrou odozvou. Veľmi sa páčil našim slovenským poslancom. Mali sme 11 členov programu, potom desať a v súčasnosti je v programe 6 ľudí slovenskej národnosti. Stále však musíme bojovať za to, aby sme v tom mohli pokračovať. Keď sa deje v obci niečo mimo pracovnej doby, či potrebujem pomoc v činnosti slovenskej samosprávy cez víkend, kedykoľvek mi pomáhajú členovia programu. Keďže sú všetci stredoškolsky kvalifikovaní, sú to spolupracovníci inej kategórie, než tí, ktorí zametajú v dedine. Sú schopní reprezentovať našu obec na patričnej úrovni, aj robiť pozitívnu propagandu. Nezarábajú veľa, keďže majú stredoškolské vzdelanie, môžeme im dať trošku vyšší plat a sme všetci spokojní,“ prezradila prvá dáma Šámšonházy.

– Ja si pod pojmom Šámšonikum predstavujem keramiku s modrým motívom a kvietkovaným vzorom. Kto je tvorcom keramických hrnčekov, tanierikov, krčahov?

– V programe pracuje keramikárka Gyöngyi Ďušenková. Skončila strednú umeleckú školu, odbor keramiky. Niekde sme sa stretli a zaujalo ma jej meno, veď to priezvisko znie úplne po slovensky! Práve nemala prácu, tak sme si tľapli. Jej mamka bývala v Šámšonháze, aj ona si kúpila dom v srdci dediny, hneď vedľa obecného domu. Naproti je Slovenská porta, kde je umiestnené naše slovenské dedičstvo a je tam aj hrnčiarska dielňa.

– Všetci členovia programu sa venujú výrobe keramiky?

– Keramické diela tvorí Gyöngyika, ďalšia pani vyrába ľudové detské hračky, z recyklovaného textilu pripravuje venčeky a ďalšie predmety. Slovenská samospráva prevádzkuje materskú školu a tam sme tiež umožnili prácu účastníčkam programu. Jedna je vedúcou skupiny, ďalšia upratovačkou v škôlke, tretia je na Slovenskej porte a štvrtá na obecnom úrade. Okrem toho máme aj jednu účastníčku programu ktorá vykonáva administrátorské práce. Takto ich je šesť.

– Vypracujete si nejakú náplň práce, podujatia a podobne dopredu na celý rok?

– Áno, rozhodneme sa, čo chceme spoločne robiť okrem každodenných povinností, uchádzame sa o granty a keď nám odsúhlasia dotácie, tak podľa toho sa zúčastňujeme na rôznych akciách, remeselných trhoch, výstavách, prehliadkach. Obecná samospráva nemá povinnosť program podporovať, zato slovenský volený zbor áno. To vôbec nie je jednoduché, lebo mnohokrát 5% na jednotlivé akcie je z našich zdrojov priveľká záťaž. Pre maličkú slovenskú samosprávu ako je naša, sú to veľmi veľké peniaze. Je to o to náročnejšie, že aj úrad práce berie národnostnú samosprávu ako mimovládnu, občiansku organizáciu, čo nie je na mieste. Preto som sa aj nášmu parlamentnému hovorcovi Antonovi Paulikovi viac ráz sťažovala. Je to poburujúce! Sotva dostaneme nejaké peniaze na to, aby sme si zakúpili hlinu alebo textílie, látky alebo materiál, hocičo, čo potrebujeme na výrobu produktov, ktoré potom ponúkame na trhoch a plníme úlohu verejnoprospešných prác.

– Odkiaľ máte teda peniaze na nákup materiálu na ďalšiu výrobu?

– Z predaja produktov získavame finančné zdroje a z nich potom nakupujeme ďalší materiál. V rámci charitatívnej činnosti prevádzkujeme predaj vecí z druhej ruky. Sú aj také predmety, ktoré menia svojich majiteľov bezplatne, ale keď niečo predáme, aj tie peniaze použijeme na nákup materiálu, ktorý použijeme na výrobu produktov na predaj. Potrebujeme totiž vlastné zdroje aj kvôli uchádzaniu sa o dotácie. Všetko to je dobré a pekné, ale vonkoncom nie ľahké. Musíme sa zvŕtať.

– Odkiaľ si môžete vôbec pýtať finančné dotácie? Z akých zdrojov môžete počítať s pomocou?

– Tento rok naša samospráva nedostala ešte ani podporu na plnenie úloh. Mali sme veľkú revíziu, všetko našli kontrolóri v poriadku, takže už naozaj čakáme len na peniaze. Takže okrem podujatí venujeme istý podiel našich príjmov aj na nákup materiálu, respektíve fungovanie programu verejnoprospešných prác Šámšonikum. Veľká samospráva nemá peniaze. Nemáme podnikateľov, nie je tu priemysel, nikto neplatí dane, nemáme zdroje. Šámšonikum má stránku na sociálnych sieťach, cez ňu možno od nás nakupovať naše pekné produkty.

– Ako často vás pozývajú na trhy?

– Vďaka Priemyselnej a obchodnej komore nás pravidelne pozývajú na Vianočné trhy do Šalgótarjánu. Aj na župné i celoštátne programy verejnoprospešných prác cez úrad práce, do Miškovca, či do hlavného mesta. Radi sa prezentujeme, hoci aj s úspechmi musíme narábať opatrne, lebo kategória verejnoprospešných prác má svoje ohraničenia. Priveľký úspech skrýva nebezpečenstvo, že Šámšonikum vyhlásila za podnikateľský subjekt. Toľko však nevieme pravidelne vyprodukovať.

Zostáva teda tejto jedinečnej iniciatíve popriať veľa úspechov, ale i to len s mierou...

Erika Trenková

Foto: Gyöngyi Bajnoková Képesová, autorka

(zdroj: ŠÁMŠONIKUM JE PROGRAM V ŠÁMŠONHÁZE)