Dvadsaťsedem funkcionárov slovenských národnostných samospráv Novohradskej župy sa v septembri vybralo na trojdňový zájazd s cieľom spoznávať územia, z ktorých sa ich predkovia presídlili do Novohradu. Mnohí z nich videli tieto oblasti prvýkrát, aj preto boli fascinovaní krásnou prírodou. Po takmer trojhodinovej ceste sme dorazili do Múzea oravskej dediny – skanzenu v Zuberci, v ktorom stojí 50 tradičných oravských budov a chalúp zachovaných v pôvodnom stave. Pre chladný vietor fúkajúci od Roháčov, mraky hroziace dažďom a napätý program sme sa dlho nezdržali v skanzene, ale zhodli sme sa na tom, že sa sem ešte musíme vrátiť a dôkladne si vychutnať pohľad na zbierku nádherných budov na brehu Studeného potoka.

Našou ďalšou zastávkou bol drevený gotický Kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne. Kostol postavený v 15. storočí obnovili v sedemnástom. Dnes už figuruje na zozname svetového dedičstva UNESCO. Po slovách milého sprievodcu sme sa zoradili na skupinovú fotografiu dokazujúcu, že sme naozaj videli tento stredoveký zázrak.
Po štvrťhodinovej ceste autobusom sme prekročili slovensko-poľské hranice a ani sme sa nezastavili po Kostol uhorských svätcov v Orawke, v ktorom nás nadchli krásne sakrálne maľby. Pri múre kostola sa nachádza náhrobný pomník kanonika maďarského pôvodu, vicearcidiakona a školského inšpektora Hornej Oravy Matúša Várzélyho. Maďarský konzulát v Krakove tu každý rok umiestni veniec – naposledy 17. augusta pri príležitosti 125. výročia jeho úmrtia.
Trochu oneskorene, avšak o to hladnejší sme dorazili na miesto nášho ubytovania v Białom Dunajci, kde nás večernou grilovačkou v záhrade penziónu Kubik už čakala naša dobrá známa hostiteľka Marisa Papież. Na večeru bolo všetko od výmyslu sveta: poľské klobásy, „jelitá“, grilovaný syr s čučoriedkovým lekvárom, ovocné nápoje, teplý čaj i pivo! Po večeri sme sa zišli v salóniku, aby nám predseda Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ferdinand Egyed pripomenul naše úlohy súvisiace s blížiacim sa sčítaním obyvateľov. Odborná diskusia potom postupne prešla do rozprávania veselých anekdot. V dôsledku dobrého tatranského vzduchu a pár kalíškov alkoholu, ktorý sme si ešte doma prepašovali do batožiny, spravili svoje – vyspali sme sa naozaj výborne. Na druhý deň sme zavítali na slávny trh v Nowom Targu, kde sme si však, žiaľ, museli uvedomiť, že vzhľadom na aktuálne zvyšovanie cien si nemôžeme dovoliť väčšie nákupy až na zopár drobných suvenírov. To nás však nepripravilo o odhodlanie zoznámiť sa po obede s najvyššie položeným mestom Poľska, 27-tisícovým Zakopaným. Podobne ako zakaždým, keď sa tu obzerám, aj teraz bola hlavná ulica mesta plná ľudí bažiacich po atrakciách. Žiaľ, tentoraz sa tu nekonala žiadna mimoriadna udalosť, ak nerátame dvoch žonglérov s futbalovou loptou alebo ruské koleso. Odškodnila nás však návšteva Kostola Jána Pavla II., ktorý dali postaviť z milodarov miestnych veriacich ako vďaku za neúspešný atentát na poľského pápeža z 13. mája 1981. Kostol vysvätil pápež osobne. Grandiózne rozmery a úžasný dizajn kostola nám zrejme navždy utkveli v pamäti.
Vyvrcholením druhého dňa zájazdu bola návšteva goralskej reštaurácie Siuchajsko, kde nám dali na večeru takú porciu „golonky“ (kolienka), že ešte aj doma sme ho jedli na obed – bolo totiž také chutné, že sme si ho nemohli nedať zabaliť. Večeru okorenila spevom a hudbou goralská kapela na čele s naším priateľom Tomekom Dudom. K muzikantom sa pridal aj náš šofér, mimochodom folklorista a spevák Zsolt Juhász, ktorý hral na base. Bolo to fenomenálne! Kamarát „Juki“ si za svoj výkon vyslúžil nejeden štamperlík!
Na tretí deň sme sa pohli domov, ale čakalo nás ešte jedno výnimočné miesto. Belianske Tatry nám po ceste poskytli množstvo pozoruhodností: krásne skalné útvary, doliny, drevenice, množstvo turistov. Následne poľsko-slovenské hranice. Ako dobre, že sme členmi EÚ! Kedysi sme sa k nim blížili plní obáv, čo nám zoberú colníci. Teraz sme prefrčali hranicami a ani sme sa nezastavili po Chodník korunami stromov v Bachledovej doline. Vo svojom živote som videl všeličo, ale nikdy mi nenapadlo, že raz sa budem prechádzať nad jedľami, pričom si budem užívať pohľad na štíty Tatier. Teraz sa to stalo skutočnosťou! Na chodníku vedúcom v 24-metrovej výške som len zízal na tú nádheru. Následne sme vyliezli na 32-metrovú rozhľadňu. Na sieť vytiahnutú v jej strede sa odvážili vkročiť len tí najsmelší. Zdola vyzerali ako chrobáky a muchy uväznené v pavučine. Výhľad i počasie boli vynikajúce. Na poludnie sme vyhladnutí dorazili do penziónu Kamzík v Ždiari, kde po ďalšej skupinovej fotografii nasledoval obed.
Cestou domov nastalo v autobuse ticho, účastníci trávili čas trávením zážitkov, iba šofér a folklorista "Juki“ nás zabával domácou hudbou a spevom. Nechcela zaostať ani Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá nám ako skutočná dídžejka prehrávala chytľavé melódie z albumu kapely Kollárovci, ktoré väčšina účastníkov poznala a spievala.
Po návrate domov sme sa rozlúčili s nádejou opätovného stretnutia v októbri. Aj dovtedy každý môže spomínať na zážitky prostredníctvom fotografií.

József Homoga/Zlatko Papuček

Foto: autor

(zdroj:ŠTUDIJNÝ ZÁJAZD NOVOHRADČANOV)