Región Novohrad v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku, ktorej vznik siaha do začiatku 12. storočia a ktorá sa vo svojich hraniciach zachovala až do rozpadu monarchie v roku 1918. Vtedy severná časť od rieky Ipeľ pripadla Československu a južná, plochou o niečo väčšia, Maďarsku. Na nej v troch desiatkach obcí sa v poslednej tretine 17. storočia začali usadzovať Slováci zo slovenských severných stolíc vtedajšieho Uhorska.

K novohradských rodákom patrím aj ja. Mojou rodnou obcou je Pôtor, ležiaci v susedstve okresného mesta Veľký Krtíš a tiež blízkeho mesta Modrý Kameň. Hlboké novohradské korene a živý záujem o históriu regiónu, získanú z rozprávania dnes už nežijúcich starcov, vrátane mojej starej matky, ma dodnes inšpirujú k zaoberaniu sa históriou slovenského osídlenia na ľavej strane Ipľa. V pamäti a ušiach mi stále rezonujú osobné spomienky starkej o účasti na jarmokoch v Balašských Ďarmotách, Sečanoch, pri častých vybavovaniach úradných záležitostí vrátane návštevy lekárov, fiškáľov v Balašských Ďarmotách, ktoré boli od Pôtra vzdialené niečo vyše dve desiatky kilometrov a boli aj jeho stoličným a okresným mestom. Do Ďarmôt ako ich volali, cestovali Pôtorčania najčastejšie konským povozom a veľa ráz aj pešo. Vtedy sa nielen na trhu, ale bežne aj v obchodoch a v niektorých úradoch dalo dorozumieť po slovensky. Historici uvádzajú o sťahovaní Slovákov za feudalizmu na Dolnú zem, že Novohradská stolica mala pri tomto pohybe obyvateľstva rozhodujúci význam. Zo severu na juh, prúdilo cez ňu početné sťahujúce sa slovenské obyvateľstvo, mnohí z nich sa tu usadili natrvalo a ďalší vrátane domácich po čase pokračovali v putovaní do južných dolnozemských stolíc. V Novohradskej stolici medzi Balašskými Ďarmotami a Šalgótarjánom vzniklo v 18.storočí kompaktné slovenské osídlenie. Takéto osídlenie sa vytvorilo aj na juh od Balašských Ďarmôt. A keďže som si tému mojej historickej reportáže po slovenských stopách vybral trasu od Ďarmôt po Asód, začínam teda v najbližšom meste na ľavom brehu Ipľa.

Hradná pevnosť patriaca šľachtickej rodine Balašovcov za tureckých vojen spustla a vrátane služobníctva bola niekoľkokrát znovu osídlená. Po definitívnom vypudení Turkov z Novohradu na spustnutú a neobrobenú zem prichádzajú do Ďarmôt od polovice 17.storočia prví poddaní z dedín modrokamenského (balašovského) a divínskeho (zičiovského) panstva na práce na obrábanie polí a viníc. Turecké nebezpečenstvo stále pretrvávalo a preto v Novohrade bola moc Habsburgovcov oslabená, čo využívali prívrženci reformácie. Aj v dôsledku toho severný Novohrad bol už prevažne evanjelický a tak prichádzajúci noví osadníci, zväčša zo severu stolice, osídľujúci južnú časť Novohradu, boli prevažne evanjelického vyznania. Historické dokumenty preukazujú, že v Balašských Ďarmotách už v roku 1643 bol medzi nimi farár z Čiech Ján Vokoun, roku 1646 farár z Moravy Ján Ostach, roku 1654-56 farár z Liptova Eliáš Esebani. Už koncom 17. storočia majú prví do Ďarmôt prisťahovaní Slováci svoju obecnú správu. V roku 1696 je richtárom Peter Litavský. Menovitý súpis utečeneckých poddaných z lučenského súdu z roku 1720 udáva, že sem pred viac rokmi prišli prví osadníci z Brusníka, Dolného Tisovníka, Horného Tisovníka, Šuli, Lešti, Nedelišťa a Dolných Strhár. Roku 1711 už mali nielen riadny evanjelický cirkevný zbor, ale aj postavený kostol. Menné súpisy z rokov 1715, 1716, 1720 prezrádzajú aj to, že v tomto konštituujúcom sa poľnom mestečku žijú v uvedených rokoch výlučne Slováci. Napríklad roku 1715 žilo tu 49 rodín a ich richtárom bol Mikuláš Selecký, roku 1716 71 rodín s richtárom Jánom Oravcom a roku 1720 s richtárom Jurajom Stránskym. V roku 1747 niekoľko rodín sa z Ďarmôt odsťahovalo do Báčskeho Petrovca (Čapeľovci, Dudášovci, Spevákovci, Laukovci, Lekárovci, Liptákovci...). Aj počas urbárskej regulácie tu žila slovenská väčšina, lebo urbár bol v máji 1770 spísaný po slovensky. Richtárom bol Michal Černák a prísažní Juraj Barna, Michal Slezák, Michal Naď, Ján Krakovský a Jakub Valent starší. Národnostné pomery sa začínajú meniť po roku 1790, kedy sa Ďarmoty stali definitívnym sídlom župy. O sto rokov neskôr štatistika zaznamenáva, že v meste roku 1880 žije už iba 700 Slovákov, čo je iba necelých 11 % obyvateľov mesta.

V roku 1851 navštívila mesto česká spisovateľka Božena Nemcová, ktorej manžela ako úradníka stolice sem preložili z Miškovca. O rok neskôr spisovateľka sem prišla na pár týždňov aj s deťmi, a zoznamuje sa s tunajším slovenským ľudom, zapisuje si slovenské slová a rozhovory s nimi. Život prostých ľudí, ich pracovitosť, povaha, rodina ju tak zaujala, že sa sem na jar roku 1853 a potom znovu od polovice septembra do začiatku októbra vrátila. Zo svojho pozorovania a poznámok umelecky stvárnila život v meste v národopisnom diele, ktoré vydala v roku 1858 v časopise Musea Král. Českého s názvom „Uherské město Ďarmoty“. Počas svojho pobytu v meste na Ipli odchádzala aj na návštevy slovenských spisovateľov na strednom Slovensku. Aj z týchto návštev a stretnutí s nimi vzniklo jej dielo „Z Ďarmôt do Sliače a zpět“. Božena Nemcová sa počas pobytu v Ďarmotách mala možnosť stretávať sa aj so štúrovským básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam v tom čase pôsobil ako stoličný pisár. V meste v tom čase a neskôr pôsobili významní Slováci. V roku 1854 sa tu narodil advokát, priekopník modernej slovenskej politiky toho obdobia Miloš Vladimír Štefanovič, kde jeho otec bol stoličným úradníkom. V roku 1890 prichádza sem z Liptovského Mikuláša evanjelický farár, oddaný Slovák, člen Matice slovenskej a obranca slovenských gymnázií Bedrich Baltík. Počas pôsobenia v Balašských Ďarmotách bol zvolený za prvého a aj posledného biskupa Preddunajského dištriktu a pôsobil tam v zložitom období, v ktorom neodolal silnejúcim maďarizačným praktikám v cirkvi. Z toho dôvodu po rozpade monarchie jeho nasledovníkom na Slovensku tak pripadlo konštatovať.... Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho konanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov. Farár, biskup a cirkevný spisovateľ, rodák z Bohuníc (1834) Bedrich Baltík zomrel v Balašských Ďarmotách 26. mája 1919, kde je aj pochovaný. Dňa 9. decembra 1908 tu zomrel rodák zo zadunajského Šúru, zakladajúci člen Matice slovenskej, matematik a zememerač Michal Algover.

Po prevrate roku 1918 sa pri vytýčení hraníc pri moste cez Ipeľ vytvorili na oboch stranách štátov strážené pohraničné pasové a colné stanice. Pohyb dovtedy často prechádzajúcich osôb na obidvoch stranách a návštevy príbuzných sa obmedzil. Dnes majú Balašské Ďarmoty osemnásťtisíc obyvateľov a pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2001 sa za Slovákov prihlásilo už iba 15 ľudí. V meste síce stoja sochy rodákov zo Slovenska Imricha Madáča a Kolomana Miksátha, v Palóckom múzeu si možno prezrieť exponáty viažuce sa na spôsob života Slovákov v okolitých dedinách, ale zriedkakedy, a to aj v tržnici, ktorú často navštevujú Slováci z okolia Veľkého Krtíša, sa tu už môžete stretnúť so slovenčinou.

Po vybudovaní priemyselného parku medi Sudicami a Ďarmotami to už vyzerá tak, že prvá Slovákmi osídlená obec po Ďarmotách sú Sudice. Pekne upravená a vybudovaná obec s udržiavaným kaštieľom, kde v minulosti prebiehali župné zhromaždenia, pôsobí príjemným dojmom a svedčí o pracovitosti a kultúre jej obyvateľov. Obecné múzeum prezentuje hmotnú a duchovnú kultúru miestnych Slovákov. V súpisoch z rokov 1715 a 1720 sa uvádzajú ešte samostatne ako dve osady Dolné a Horné Sudice. V roku 1715 v nich bývala jedna maďarská a 21 slovenských rodín. V roku 1720 v Dolných Sudiciach sa uvádzajú štyri maďarské a 9 slovenských domácností, ale Horné Sudice sa uvádzajú ako kuriálna obec bez bližších údajov. Prví osídlenci sem prišli zo severu stolice: Brusníka, Červenian, Dolného Tisovníka, Nedelišťa a Senného a z Hontu: Plachtiniec, Príbeliec, Drieňova, Litavy, Dvorník. Niektorí, čo tu neboli spokojní, čoskoro tajne putovali na Dolnú zem a ich priezviská sú tam Sudický. V roku 1880 mali Sudice 776 obyvateľov a z nich bolo 425 Slovákov (54,8 %). Na župnej kongregácii 23.9.1771 bol v Sudiciach schvaľovaný urbár novohradských obcí, ktorý upravil poddanské pomery, ku ktorým došlo za vlády Márie Terézie. Jeho cieľom bolo obmedziť prechmaty zemepánov, zjednotiť povinnosti poddaných a určiť ich hornú hranicu.

V obci pôsobili významní predstavitelia evanjelickej cirkvi. V roku 1762 tu bol farárom, neskôr superintendentom Banského dištriktu Michal Sinovic. Roku 1785 kandidoval na post superintendenta miestny farár Ján Klementis. Učiteľom bol vynikajúci pedagóg Samuel Jakobei, u ktorého sa učil budúci farár Ondrej Plachý. V roku 1815 v miestnom kostole zvolili za superintendenta Adama Lovicha. V rokoch 1877-78 bol farárom Viktor Vladár, učiteľom Jozef Kucelník a dozorcom Ladislav Henzély.

V roku 2001 sa k slovenskej národnosti v Sudiciach z 1506 obyvateľov prihlásilo 63.

V malom počte sa Slováci osadili aj v Mohore. Svedčí o tom aj menšia evanjelická komunita. V zápisnici z novohradského seniorátu sa tam v roku 1877 spomína evanjelický učiteľ Ján Rajs.

Aj keď uverejnené historické údaje o prvých slovenských prisťahovalcoch do južnej časti Novohradu uvádzajú ich príchod koncom 17. a začiatkom 18. storočia, niektoré cirkevné údaje hovoria o pôsobení farárov už v polovici 17. storočia. Také údaje z vizitačného protokolu sú aj z Guty a uvádza sa v nich, že tam v roku 1620 bola škola a v rokoch 1620-1641 tam pôsobil prvý farár Ján Fideliani - Flaška, pochádzal z Turieho Poľa, a zomrel tu vo roku 102 rokov. Neskôr ďalšími slovenskými farármi boli v rokoch 1703-1707 Ondrej Hrdina, ktorý z Guty putoval do Banky, Domoňa a stadiaľ za prvého farára do Sarvaša. V rokoch 1717-1723 bol farárom spisovateľ Jeremiáš Pilárik a v rokoch 1773-1805 Peter Glos, ktorý sa pričinil o stavbu terajšieho kostola. Guta je rodiskom Ján Jarošiho, farára v Gute a Sarvaši, Samuela Rotaridesa, farára v Bíre, Pavla Jarošiho, farára v Hontianskych Moravciach. V roku 1720 tu bolo 7 maďarských a 21 slovenských rodín. Prvé slovenské rodiny pochádzali zo severnej časti Novohradu a z Hontu. Pri sčítaní ľudu 1880 zapísali 393 Slovákov z 568 obyvateľov (69,2 %). Na konci 18. storočia sa časť Slovákov odsťahovala na Dolnú zem, najmä do Báčky (Kysáč) a Banátu (Kovačica). V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 145 obyvateľov.

Neďaleký Bodoň bol osídlený na začiatku prvej polovice 17.storočia. Evanjelická cirkev tam jestvovala už v roku 1677. V roku 1720 tu zapísali dve maďarské a 11 slovenských rodín. V úradnej štatistike roku 1880 tvorili Slováci 44,2 % obyvateľstva z 483 - 213. V období rokov 1750-1760 bol učiteľom Jakub Plachý a tam sa narodil roku 1760 jeho syn Samuel Plachý, farár v Drženiciach a Drieňove v Honte. V prvých rokoch 19.storočia bol farárom hnúšťanský rodák Ondrej Vengerický (v Bodoni zomrel), počas jeho pôsobenia sa tam narodil jeho syn Ondrej, vychovávateľ v Jači, farár a senior. V Bodoni roku 1842 zomrel učiteľ a spisovateľ Benjamín Pravoslav Červenák. Menšia časť prvých osídlencov do Bodoňa pochádzala zo severného Novohradu (Červeňany) a väčšia z Hontu (Selešťany, Senohrad, Žibritov, Trpín, Cerovo).

Legínd v roku 1702 osídlili zemepáni Radvánsky a Záborský. Súpis z roku 1720 prezrádza, že tu zapísali 3 maďarské a 15 slovenských rodín. Roku 1880 mal 287 Slovákov z 673 obyvateľov (42,3 %). Na začiatku sťahovania Slovákov sa z obce do Kysáča v Báčke vysťahovala rodina Ponická a Tomášiková. V rokoch 1757 - 1770 tu účinkoval farár Ján Sexti (Sektius), ktorý potom odišiel do Príbeliec. Začínal ako vychovávateľ u Gabriela Próňaya v Jači. Pochádzal z rozvetvenej kňazskej rodiny, keď jeho predkovia boli farármi v severnom Novohrade a Gemeri. Ďalšie cirkevné dokumenty uvádzajú, že v roku 1702 tu bol farárom Michal Sartorides, ktorý tu roku 1734 zomrel. Roku 1750 tu pôsobil ako farár rodák z Bíne (Bénye) Žigmund Paulíny-Tóth ( jeho vnukom bol Viliam Paulíny-Tóth). Žigmund bol autorom príležitostných veršov a duchovných piesní, ktoré uverejňoval v Tablicovej Poézii (1812). Tlačou vydal Slabikář. V roku 1877 učiteľom bol Ľudovít Husák a farárom Ľudovít Lanštiak. Pred prevratom v rokoch 1913-19 tu pôsobil farár a profesor gymnázia v Lučenci Ján Bienik. Počas pôsobenia v Legínde pre slovenské presvedčenie bol prenasledovaný a niekoľko mesiacov aj väznený. V roku 1919 sa tajne vrátil na Slovensko. Tlačou vydal „Dejiny cirkvi ev.a.v. v Legénde“.

V roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 23 obyvateľov.

Slovenské osídlenie z Novohradu prechádza plynule do Peštianskej župy. Jača bola osídlená koncom 17. storočia Koháryovcami. Prví Slováci sem prišli z Hontianskej a Zvolenskej stolice. V ďalšej etape sťahovania sa rodina Cickova, Čížikova, Dudášova, Jaškova, Kolárova, Košútova,, Mikušíkova, Petríkova, Polichnajova a Samporova presťahovala do Kovačice v Banáte., V roku 1880 tu bolo 641 Slovákov z 1041 obyvateľov (61,5 %). Pôsobili tu významní slovenskí farári a učitelia. Súkromne a v pokoji tu roku 1771 dožil svoju starobu farár a superintendent Michal Pohl. O rok neskôr tu bol zvolený za farára neskorší superintendent Krištof Lyci. V období rokov 1795-1802 tu bol farárom spisovateľ a zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia Bohuslav Tablic. Svoju rozlúčkovú kázeň z Jače vydal roku 1802 tlačou. Rodák z Bodoňa (1808) Ondrej Vengerický bol v Jači vychovávateľom u baróna Kolomana Próňaya (rodový pôvod Slovenské Pravno). V nepokojných rokoch 1840-50 tu bol učiteľom Jozef Alexa, prenasledovaný pre slovenčinu, odberateľ slovenských novín a časopisov. V novinách sa ho zastal pitvarošský farár Ján Kutlík.

V roku 2001 sa v Jači k slovenskej národnosti prihlásilo 27 obyvateľov.

Na ceste do Asódu leží aj Ďurka, predtým aj Slovenská Ďurka a Horná Ďurka, ktorá podľa súpisu z roku 1715 mala 18 slovenských a 11 maďarských priezvisk. Počas sťahovania Slovákov nižšie na Dolnú zem sa rodina Babincova, Mikušova a Hajkova presťahovala do Kovačice v Banáte. Evanjelická cirkev tam už existovala pred rokom 1727, lebo v tom istom roku tam nastúpil kaplán z Modry, púchovský rodák (1710) Samuel Tešedík za farára, odtiaľ odišiel do Alberti a 1744 do Békešskej Čaby. Roku 1785 sa tu narodil autor dvoch učebníc Samuel Bencúr, farár v Lučenci, Banke a Níreďháze. Podľa Jána Kollára mala tunajšia cirkev v roku 1838 ešte 635 slovenských členov. Niektoré údaje z roku 1900 uvádzajú v Ďurke 32 % Slovákov. Nad obcou dominuje kostol pred ktorým je pamätník venovaný zakladateľom- zemepánom Vayovcom a Benickým, ktorý tu usadili slovenských prisťahovalcov. Pri kostole je aj pamätník padlým vo svetovej vojne na ktorom čítam priezviská: Adami, Beňo, Daniš, Kumik, Laluška, Nemec, Pančuška, Strihovanec, Šteuko, Štrbák, Slivka, Srňa...

V roku 2001 sa V Ďurke k slovenskej národnosti prihlásilo 158 obyvateľov

Aj keď obec Iklad, predmestie Asódu bola osídlená Nemcami a nie Slovákmi, mlynárom tu bol Slovák Ondrej Brezník a tu sa narodil roku 1815 jeho syn Ján Brezník, historik a učiteľ. Študoval v Asóde, na evanjelickom lýciu v Banskej Štiavnici a v Bratislave, 1839-40 na univerzite v Jene, 1840-41 v Halle. Krátko bol vychovávateľom, potom profesorom v Békešskej Čabe a v rokoch 1858-93 v Banskej Štiavnici. Zomrel roku 1897 v Banskej Štiavnici.

Z Ikladu je len na skok, cez železničnú trať do Domoňa. Príchod prvých Slovákov sa sem predpokladá až na začiatku 18. storočia. Podľa súpisu utečených z Novohradskej stolice z roku 1720 sem z Lešti ušiel Michal Katrenin, Ondrej Lehocký, Ján Košík, Ján, Martin a Ondrej Urban Priezviská zapísané v urbárských tabuľkách (1770-71) svedčia o pôvode zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice a slovenské priezviská jednoznačne prevažujú. Roku 1880 úradná štatistika udáva v Domoni 58,7 % Slovákov (721 z 1228). V roku 1742 tu bol slovenským učiteľom Juraj Kadašfi a farárom v roku 1758 Adam Polerecký. Dlhoročný asódsky farár Daniel Baráni, rodák z liptovskej Paludze, tu zomrel v roku 1802. Priznávam, že čo ma sem najviac priťahovalo bola skutočnosť, že v roku 1805 sa tu narodil profesor a dolnozemský národný buditeľ Štefan Koreň. Aj keď môj čas, i vzhľadom na dlhšiu cestu bol limitovaný, nedalo mi, aby som sa v jeho rodisku nezastavil a snažil sa čo to dozvedieť, či tu ešte nájdem stopy po Slovákoch. Povzbudzoval ma fakt, že v roku 1880 sa tu prihlásilo za Slovákov takmer 60 % obyvateľov. Zaparkoval som pri vynovenom evanjelickom kostole a snažím sa prihovoriť mladému mäsiarovi v naproti obývanom rodinnom dome. Ja neovládam maďarčinu a on zase slovenčinu. Pochopil, že niečo chcem a hneď mi aj rukami naznačil, že v tejto úhľadne vybudovanej dedine sú podľa neho všetci „tóti“. Na pomoc preto zavolal najstaršiu ženu z domu. Predstavila sa ako Paulová. Tá trochu porozumela mojej zvedavosti, vyslovila aj pár slovenských slov, ale to bolo všetko. Išlo mi však o Štefana Koreňa, a to domáci porozumeli a poradili mi, že mám ísť na faru a ukázali mi budovu školy, kde je tabuľa s nápisom v maďarčine Základná škola Štefana Koreňa. Nakoniec ochotní Paulovci ma zaviedli aj na faru, ale pán farár práve odchádzal s rodinou na školské podujatie. Bez problémov a s porozumením odovzdal kľúče susede, aby mi umožnila prehliadku kostola. Odfotografoval som si jeho vnútro i neďalekú tabuľu na škole. Pred kostolom na pomníku padlých v druhej svetovej vojne čítam priezviská: Bojták, Drážovský, Hicka, Kamenický, Kuzma, Tomiš, Botík, Kmeť, Jonáš, Gyarmati, Tót a 5 x Valentíni. Na ďalšej tabuli padlých v I. svetovej vojne okrem uvedených priezvisk: Babinec, Benkovič, Cígler, Darida, Fuferenda, Katona, Klenovský, Kondor, Lipták 2 x, Škubal, Básik, Bojtár, Čerešnei, Desk, Horošík, Kiš, Kusý, Lovásik, Paulo, Slovák, Michalica... niekoľko nečitateľných. Ďakujem pani Paulovej za ochotné sprevádzanie so sľubom, že sa v Domoni ešte zastavím a budem s jej pomocou hľadať, čo iba jedného „tóta“, ktorý niečo prehovorí po slovensky. Verím, že sa tak čoskoro stane.

Čaká ma už len posledná zastávka po skutočnom a naštudovanom historickom putovaní po slovenských stopách a tým je Asód, ktorý okrem toho, že si dlho udržiaval slovenskosť, bol strediskom a pôsobiskom viacerých významných Slovákov. Rovnako bol aj dôležitým miestom sekundárneho a terciálneho sťahovania Slovákov na Dolnú zem, najmä do Sarvaša. Z tohto hľadiska sú známe súdy Podmanického s Harruckernom o svojich ušlých poddaných. Asód je jeden z mála prípadov, že o jeho osídlení sa zachovala osadnícka zmluva z roku 1716, aj napriek tomu, že prví slovenskí poddaní prišli na majetok grófa Podmanického o niekoľko rokov skôr. V súpise z roku 1715 sú iba tri maďarské rodiny, ostatné sú slovenské. Mená poddaných prezrádzajú podobný pôvod ako v Domoni, teda zo Zvolena, Hontu a Novohradu. Z údajov roku 1851 vyplýva, že tu Slováci mali ešte prevahu. Slovákov tu bolo 1805, Maďarov 1635, Nemcov 201 a Srbov 48. V roku 1880 vykazuje úradná štatistika 777 obyvateľov z celkového počtu 2401, čo predstavovalo 32,4 %. V roku 1930 sa prihlásilo už iba 59 Slovákov z 4164 obyvateľov. Pozerám na menný zoznam utečených poddaných z Novohradskej stolice z roku 1720 a z neho vyplýva, že do Asódu pred viac rokmi prišli Slováci z Brusníka, Dolnej Strehovej, Dolných Strhár, Lešti, Ľuboriečky, Pôtra, Pravice, Seliec, Slovenských Kľačian, Veľkej Vsi a Veľkého Krtíša. Celé 18. storočie a prvá polovica 19.storočia v meste, kde pracovný a duchovný život bol pod vplyvom šľachtickej rodiny Podmanických, mali Slováci prevahu. Pôsobili medzi nimi významní predstavitelia cirkvi a školstva. V roku 1727 tu pôsobil farár Ján Bedrich Michalides, 1741 farár a senior Ján Šmidt, 1755 farár Adam Polerecký, 1755-68 farár Samuel Hajnóci, 1788-80 básnik a skladateľ duchovných piesní farár Daniel Barány, 1801-08 farár a neskôr superintendent Potiského dištriktu, jedna z najvýznamnejších cirkevných osobností na Slovensku Pavol Jozeffy, 1808-16 farár Michal Bosý, 1810-13 profesor Ľudovít Holéci. Roku 1816 sa tu narodil slovenský evanjelický farár v Pešti Michal Elefant. V evanjelickom kostole 15.9.1818 sobášil farár Mikuláš Daniel rodičov básnika Alexandra Petroviča (Sándora Petőfiho), Štefana Petroviča (1791-1849) a Máriu Hrúzovú (1791-1849). V rokoch 1933-56 tu na gymnáziu pôsobil ako profesor významný pedagóg a dolnozemský národný buditeľ, domoňský rodák Štefan Koreň. V rokoch 1835-38 tu učil v druhej a štvrtej triede básnika Alexandra Petőfiho-Petroviča a jeho brata Štefana. O tom, že asódski Slováci mali aj významné zastúpenie v meste svedčí aj jeden kultúrny údaj. Medzi 953 zakladateľmi Lichardovej Domovej pokladnice, vychádzajúcej v Skalici, boli v roku 1846 šiesti významní predstavitelia mesta Asód, vrátane richtára Jána Fábryho, notára Daniela Kopčeka a profesora Štefana Koreňa.

Mesto Asód má podľa sčítania ľudu z roku 2002 6186 obyvateľov, ale či sa niekto prihlásil aj k slovenskej národnosti, to sa mi nepodarilo zistiť. V jedno nedeľné dopoludnie som sa snažil dopátrať niektoré súvislosti s možnou slovenskou prítomnosťou v meste. Moja cesta preto viedla popri Podmanického kaštieli a blízkej budovy starého gymnázia s internátom k evanjelickému kostolu. Dostal som sa k nemu náročným schodovým chodníkom a podarilo sa mi prísť pred začiatkom bohoslužieb. Kostol bol postavený v roku 1727, a pôsobili a kázali v ňom už menovaní farári a tiež profesor Štefan Koreň. Snažil som sa prítomným cirkevníkom prihovoriť po slovensky, ale márne. Jediným z nich bol muž stredného veku, ktorý vedel po rusky. Moja cesta k tejto historickej pamiatke, postavenej v zvláštnom barokovom štýle nebola zbytočná, lebo na stene pri vchode do kostola som objavil tabuľu s menami padlých obyvateľov mesta v prvej svetovej vojne. Čítam na nej okrem 3-4 nemeckých a maďarských priezvisk samé slovenské: Babinec, Balážik, Beňanský, Bentšok, Boldiš, Ďurík 2 x, Čaban, Demeter (predok tohto by podľa zoznamu utečencov z roku 1720 mal pochádzať z môjho rodiska - Pôtra), Faška, Harajka 4 x, Hruškár, Jakuš 2 x, Kvas, Lipták, Lukáč, Msnik 2 x, Molnár 2 x, Medvecký, Novák, Nemedy, Ondrík, Patak, Podlavický, Ruttkay - Miklian, Štecanik, Szandner, Strižko.

Najnovšie údaje o počte národnostných menšín, vrátane slovenskej sa mi nepodarilo získať.

Moje putovanie na trase od Ďarmôt po Asód sa priblížením niektorých faktov zo slovenskej minulosti v tomto zaujímavom prostredí skončilo. Snažil som sa v ňom ukázať, že od osídlenia prvých Slovákov až do polovice 19. storočia a aj neskôr tu pôsobili a žili medzi pospolitým ľudom a hovorili ich rečou významné slovenské osobnosti. U viacerých uvedených mien spomenuté obce boli ich rodnou kolískou a ďalší tu majú svoje rovy. Budem rád, keď domáci čitateľ doplní moje údaje a skonfrontuje ich aj s prítomnosťou.

Ján Jančovic